Radca saleziánov pre pastoráciu mládeže Ak vieme dať mladým hlbšie ponuky, mnohí na to odpovedajú
Foto: Postoj/Adam Rábara
Rozhovor o tom, akí sú dnes mladí, čo spôsobuje ich samota, ako im odovzdať vieru a prečo je cirkev v Európe podobná Titanicu.
Pavol Hudák
Hlavný radca pre pastoráciu mládeže saleziánskej rehole Miguel Angel García Morcuende v rozhovore približuje rozdiely medzi mládežou v strednej a východnej Európy a na Západe.
Hovorí o tom, že mladí dnes žijú vo veľkej neistote a potrebujú mať pri sebe niekoho, kto ich bude počúvať.
Receptom, ako mladým ukázať vieru, je podľa španielskeho saleziána osobné svedectvo a jazyk, ktorý bude mladým blízky. Poukazuje na to, že aj Ježiš používal podobenstvá, ktorým vtedajší človek rozumel.
Miguel Angel García Morcuende (1967) pochádza z Madridu. Je odborníkom na duchovné sprevádzanie a rozlišovanie povolania. Je autorom viacerých publikácií a kurzov zameraných pre učiteľov a na vzdelávanie.
Šesť rokov bol delegátom pre službu mládeži v saleziánskej provincii v Madride. Bol členom tímu Dikastéria pre službu mládeže v Generálnom riaditeľstve saleziánov v Ríme ako vedúci oddelenia školskej/povolávacej prípravy (2010 – 2017) a tiež vyučoval na viacerých saleziánskych školách.
Od roku 2020 je radcom pre pastoráciu mládeže saleziánskej rehole. Jeho úlohou je oživovať a usmerňovať saleziánsku výchovnú a apoštolskú činnosť. Pomáha provinciám pri rozvíjaní ich pastoračných plánov a záväzkov, aby boli verné duchu dona Bosca a primerane reagovali na potreby čias a rôznych miest.
Hlavný predstavený saleziánov Angél Fernandéz Ártime bol nedávno vymenovaný za kardinála. Čo to znamená pre saleziánsku rodinu?
Pre všetkých to bolo veľké prekvapenie. Je to prvýkrát v histórii, keď hlavný predstavený dostáva taký vysoký úrad v cirkvi. Jeho nominácia na kardinála bolo rozhodnutím samotného Svätého Otca bez nejakých predchádzajúcich konzultácií alebo bez toho, aby do toho niekoho zapojil.
Znamená to pre nás, že pápež má vo veľkej úcte prácu saleziánov a váži si ju. Toto ocenenie vnímame predovšetkým cez postavu don Ángela, no zároveň to je ocenenie pre všetkých saleziánov, ktorí pracujú v 136 krajinách sveta. Don Ártime má dobrý prehľad o cirkvi a mladých vo svete a pozná kultúrne kontexty vo všetkých častiach sveta.
Nebude taká osobnosť chýbať saleziánskej kongregácii, keďže don Ártime bude pracovať v Rímskej kúrii?
Áno, určite bude chýbať. No sme presvedčení, že ak Pán chce, aby kongregácia pokračovala, nájde ďalšieho vhodného hlavného predstaveného.
Vy máte v rámci rehole saleziánov na starosti pastoráciu mládeže. Akí sú dnes mladí v Európe?
Mladí dnes žijú v neistote. Týka sa práce, budúcnosti aj spoločnosti. Pre nás saleziánov a vychovávateľov je to veľká výzva. Na druhej strane vnímame mladých ako otvorených a komunikatívnych. Mladí v Európe hovoria o tom, čo žijú a cítia. Potrebujú mať vždy vedľa seba niekoho, kto ich počúva.
A tretia vec, mladí v Európe majú túžbu po duchovne. Spoločnosť dostatku, v ktorej žijeme, nie vždy odpovedá na najhlbšie potreby človeka. Ak vieme dať mladým hlbšie ponuky, mnohí na to odpovedajú. Majú veľký smäd po zmysle života a tým pádom hneď vychádza na povrch aj náboženská otázka.
Foto: Postoj/Adam Rábara
Hovoríte, že mladí majú túžbu po duchovne. No o tejto generácii sa hovorí, že stráca vieru v Boha. V mnohých krajinách vidíme prázdne kostoly. Ako to teda je?
V prvom rade potrebujeme znovuobjaviť naratívny jazyk viery. Mladí potrebujú, aby podstata viery bola prerozprávaná iným spôsobom, ako sme zvyknutí. Je to jedna z veľkých ťažkostí, ktorej čelíme.
To, čo mladých najviac priťahuje, sú svedectvá a svedkovia. Ak si nedokážeme získať srdce mladého človeka svojou autentickosťou a prirodzenosťou, tak je veľmi ťažké si ho potom získať pre niečo ďalšie.
Tiež vnímame potrebu, aby liturgické slávenie a oslava viery boli znovu premyslené. To znamená, že potrebujeme viac posilniť spoluúčasť, pomôcť lepšie chápať Božie slovo, ktoré by bolo pre nich vhodné, a tiež je dôležité dobre pripraviť liturgické priestory.
V niektorých národných záveroch zo Synody o synodalite mladí hovorili, že nerozumejú cirkvi a cirkevnému jazyku, ktorý je príliš klerikálny. Vy tiež hovoríte, že mladí potrebujú počuť o viere iným jazykom. Ako sa to dá?
Keď sa pozrieme na evanjelium, tak Ježiš rozpráva o Božom kráľovstve cez podobenstvá. V podobenstvách používal jazyk každodenných gest a každodenného života, ktorému každý rozumel. V krajine, ktorá sa zaoberala poľnohospodárstvom, rozprával o poliach, viniči a o ovciach. Potrebujeme sa dopracovať k jazyku, ktorý by rozprával o realite, v ktorej mladí žijú.
Mladým potrebujeme prerozprávať svoju skúsenosť viery.
Dnes vidíme, že mladí sú citliví na vzťahy a priateľstvo. Čiže aj kľúč rozprávania o Ježišovi musí byť v tom, že Ježiš je niekto, kto ma má rád a kto mi chce dobre.
Je tu niekto, v koho môžem vložiť svoju dôveru, lebo mi ukazuje, ako môžem byť plnohodnotnejším človekom. Ježiš bol plnohodnotným človekom aj v citoch a emóciách a takýmto spôsobom potrebujeme mladým priblížiť postavu Ježiša.
A funguje tento model?
Áno. V saleziánskej kongregácii medzi bratmi a aj medzi laikmi vnímame, akoby zmenili register a začali hrať iný tón. No je zároveň pravdou, že niekedy katechézy zjednodušujeme a redukujeme ich iba na nejaké poznatky a intelektuálnu záležitosť.
V ktorých krajinách tento nový model funguje?
V niektorých saleziánskych provinciách veľmi prekopali úroveň liturgickej hudby. Zaviedli piesne, ktoré sú prispôsobené jazyku mladých. Na iných miestach si dávajú veľmi záležať na úprave liturgického miesta. Vytvárajú priestor pre osvetlenie, je tam viac farieb, snažia sa, aby liturgia bola záležitosťou zhromaždenia, sedí sa teda na zemi alebo v kruhu.
Je to predovšetkým o tom, že Ježiš sa predstavuje ako človek, ktorý mal odvahu. Panna Mária je predstavená ako matka a manželka. Niekedy aj predstava a obraz o našom zakladateľovi donovi Boscovi sú akoby odtrhnuté od reality. Preto sa ho tiež snažíme viac priblížiť mladým.
Foto: Postoj/Adam Rábara
Ako dnes s mladými hovoriť o Bohu? Možno aj prídu do saleziánskeho oratória či na faru, aby sa zahrali, zažili spoločenstvo. Ale čo ak o Bohu nechcú hovoriť? Ako ich osloviť, aby sa zamysleli, že je tu niečo hlbšie?
Dalo by sa povedať, že ide o pedagogiku pozostávajúcu z troch krokov. Prvý krok je zaujímať sa o život mladých. Je potrebné vojsť do ich života, túžob a skúseností, aby pochopili, že máme o nich a o ich život skutočný záujem.
Často je to naopak a my chceme, aby sa oni zaujímali o nás a aby ich zaujímal Boh, ktorého im chceme my priniesť.
Druhý krok je tiež veľmi dôležitý. V ňom potrebujeme prerozprávať svoju skúsenosť viery, pretože v našom živote sa stal Ježiš niekým dôležitým. Nepredávame nejaký výrobok alebo tovar, ale rozprávame o tom, čo prežívame.
Práve táto druhá fáza je veľmi dôležitá, lebo takýmto spôsobom a v takejto metodológii sa zrodilo kresťanstvo. Kresťanstvo sa zrodilo z počúvania. Ľudia počuli svedectvo prvých kresťanov.
Tretí moment je predstaviť Ježiša ako toho, ktorý dáva zmysel môjmu životu. Niekedy predstavujeme Ježiša ako Bohočloveka vo svojej ľudskej aj božskej podstate a zabúdame, že mladí majú aj túžby a potreby, alebo nehovoríme o tom, kto je Ježiš pre nás.
Môže mať na stratu viery mladých v Európe vplyv aj bohatstvo?
(Ticho.) Áno. Myslím si, že je to tak. Pokiaľ mladý človek naplní svoje srdce mnohými vecami, nezostane tam už miesto pre Boha. Všetci máme v živote nejaké túžby a očakávania, no ak živíme svoje srdce predovšetkým materiálnymi túžbami, veľmi ťažko bude potom túžiť po Bohu.
Ďalší problém je, že dnešná doba je presexualizovaná. Pornografia je ľahko dostupná. Aj saleziáni na Slovensku majú v pastoračno-výchovnom projekte ako hlavnú tému výchovu k zodpovednej láske. Je to problém aj inde v Európe?
Podstatná vec vo výchovnom modeli, ktorý ponúkame, je, aby mladí cítili, že sú milovaní, a aby sme ich milovali. Nesmieme mať strach z akéhokoľvek mladého v akejkoľvek situácii. Niektorí mladí sú veľmi zranení vo svojom citovom a emocionálnom živote. Niektorí žijú citovo ako siroty, a to aj napriek tomu, že majú rodinu.
Často je samota, ktorú mladí prežívajú, príčinou,
že vyhľadávajú virtuálne vzťahy.
Často je samota, ktorú mladí prežívajú, príčinou, že vyhľadávajú virtuálne vzťahy. Preto potrebujeme, aby v našich výchovných prostrediach mohli mladí rásť a dozrievať aj v tejto oblasti. Dôležité je aj osobné sprevádzanie, dať im túto ponuku a pomôcť im, aby vyjadrili, čo cítia a prežívajú, a takýmto spôsobom mohli rásť.
Práve v osobnom rozhovore je možné mladému človeku pomôcť pochopiť a objaviť, ktoré z jeho vzťahov sú toxické a ktoré sú pozitívne.
Napríklad je dokázané, že mnohé seriály, najmä tie z Netflixu a podobných platforiem, majú veľký vplyv na to, aký pohľad majú mladí na človeka, na muža a ženu.
Hovoríte, že mladí túžia po vzťahu, no na druhej strane sa vzťahy rozpadávajú, máme asi najväčšiu rozvodovosť v histórii. Nie je to paradox?
Zabudli sme, že náš citový život a emócie je potrebné vychovávať a láske sa je potrebné učiť. Kde sa dá naučiť láske? Kde sa dá naučiť milovať? Kto nás učí a akým spôsobom získať skutočných priateľov?
Naozaj je pre mladých veľmi ťažké naučiť sa skutočným vzťahom, ak nemajú možnosť stretnúť skutočných ľudí. Dôsledkom potom je, že vzťahy majú krátke trvanie. Nikto nepremýšľa nad tým, že láska je definitíva.
To znie frustrujúco. Tvrdíte, že mladí majú zlé vzory v seriáloch, je pre nich ťažké naučiť sa milovať. Kde sa to však majú naučiť? Rodiny sa rozpadávajú a mladí nemajú vzory. Nie sme v začarovanom kruhu?
Tu je práve priestor pre cirkev a rehoľné kongregácie, ktoré sa venujú výchove. Posledná synoda, ak nepočítame Synodu o synodalite, bola Synoda o mladých. Cirkev nechce stratiť mladých. Kongregácie, cirkevné hnutia a aj samotná cirkev si uvedomili potrebu sprevádzať mladých.
A dokáže v tomto mladým pomôcť práve cirkev, keď zlých vzorov je všade naozaj dosť?
Som presvedčený, že v cirkvi na to máme veľký priestor. Ale rozumiem aj vašej otázke, že asi nie celá cirkev a nie všetci v cirkvi sme toho schopní. V tomto máte pravdu.
V čom sú iní mladí v západnej Európe oproti mladým vo východnej Európe, teda v postsocialistických krajinách?
Sú tam rozdiely, no nie sú markantné, keďže žijeme v globalizovaných časoch, čo sa prejavuje v spôsobe obliekania, hudbe, technológii a v životnom štýle. Životný štýl poľského alebo talianskeho mladíka je taký istý.
Je taktiež pravdou, že spoločnosť a kultúra má v každej krajine svoje špecifiká. Asi najviac sekularizovaná zóna Európy je atlanticko-nemecká, teda od Anglicka a Írska až po Nemecko a Rakúsko. Tu je veľmi náročné prinášať ponuky hlbšej evanjelizácie, pretože tu mladí žijú v mentalite sekularizácie.
V zóne, kde patrí Francúzsko, Taliansko, Španielsko, je viera ešte ponúknuteľná. Akoby tam boli ešte mladí viac otvorení ponukám viery. To isté vnímame aj v strednej a vo východnej Európe, no tu je proces sekularizácie veľmi silno prítomný. Viem si predstaviť, že aj na Slovensku to je veľmi citeľné.
Foto: Postoj/Adam Rábara
Mojej generácii sa Boh predstavoval ako prísny sudca, ktorého sa treba báť. Dnes sa šíri predstava o Bohu, že môžem robiť všetko, Boh mi odpustí. Ako je to vo svete, aké falošné predstavy majú dnes mladí o Bohu?
Určite je tu fenomén falošnej predstavy o Bohu. Pre mňa je asi najnevhodnejší obraz Boha ten, že Boh nevchádza do môjho života a ktorého môj každodenný život nezaujíma.
Predstavujem sa ako veriaci človek, ale Boh nevchádza do môjho rozhodovania a nie je súčasťou môjho osobného života. Stáva sa niekým, kto je síce súčasťou môjho života, ale neosvetľuje môj každodenný život. Také čosi sa môže udiať aj v silno náboženských prostrediach. Je to akoby taká dvojtvárnosť.
V kostole môžem byť veľmi zbožný, ale môj osobný život nevyjadruje požiadavky evanjelia. Je to taká duchovná schizofrénia. Takéto roztrieštenie je veľmi typické pre našu spoločnosť. V anglickom svete to nazývajú multitasking.
To znamená, že v tom istom čase môžem robiť úplne rozdielne veci. Akoby nám chýbal model zjednoteného života.
Takže v kostole sa modlím, ale v súkromnom živote kradnem, podvádzam a podobne, nežijem v súlade s vierou?
Ide o situáciu, keď sa viera nedotýka osobného života. Nemusí to byť hneď otázka morálky, ale otázka pohľadu. Veriaci človek sa pozerá na svet inak. Nemôže mi byť ľahostajná bolesť sveta a popritom chodím do kostola.
Mám pocit, že dnes to je skôr naopak. Mladých zaujímajú problémy sveta, spravodlivosť, nemajú problém ísť do ulíc za spravodlivosť, klímu, ekológiu, za mier vo svete a podobne. Vidíme to aj na Slovensku, keď sa mladí zapájajú do protestov aj voči vláde, keď majú pocit, že sa deje niečo nespravodlivé. Na druhej strane mnohí s vierou a cirkvou nechcú mať až tak veľa spoločného.
Sú to dva modely. Môže to byť aj tak.
Don Bosco povedal známy výrok: „Byť čestný občan a dobrý kresťan.“ Čo to dnes znamená pre saleziánsku rodinu v roku 2024?
Toto posolstvo dona Bosca z 19. storočia je veľmi aktuálne aj dnes. Aby sme pomáhali mladým žiť aktívnu občiansku pozíciu, poznať sociálnu aj kultúrnu realitu nášho života a meniť našu vlastnú skutočnosť svojimi rukami. Dobrý kresťan, to znamená žiť hodnoty evanjelia a vedieť prenášať do našej dnešnej kultúry kresťanské hodnoty.
Foto: Postoj/Adam Rábara
V jednej publikácii ste prirovnali stav cirkvi v Európe k Titanicu, ktorý keď sa potápal, tak prvých dvadsať minút si nikto nič nevšimol. Ako ste to mysleli?
Zmeny v našej spoločnosti prišli veľmi rýchlo. Akoby prišlo tsunami, ktoré sme si neuvedomili. Možno veci, o ktorých sme si na začiatku mysleli, že je to len nejaká móda – podobne ako na Titanicu. Niečo sa dialo, no neuvedomili sme si, že je to až také vážne.
Čo napríklad?
Začali sa meniť niektoré kultúrne hodnoty. Keď sme si teraz uvedomili celú ich hĺbku a šírku, chceme reagovať. Na Titanicu sa ľudia v beznádeji hádzali do mora alebo hľadali záchranný čln. Reagovali veľmi inštinktívne a neskoro. Zdá sa, že cestou je reagovať inteligentne pred zmenou kultúrneho modelu.
V kostole môžem byť veľmi zbožný, ale môj osobný život nevyjadruje požiadavky evanjelia.
Musíme si uvedomiť, že sú tu kultúrne zmeny a my cez ne mladých vieme a potrebujeme previesť. Nesmieme byť hluchí, nemí ani slepí pred týmito zmenami.
V kostole môžem byť veľmi zbožný, ale môj osobný život nevyjadruje požiadavky evanjelia.
Ale dnes sa doba tak rýchlo mení, že aj kňazi a laici, ktorí sa venujú mladým, sú často sami zmätení a nevedia, čo ďalej.
Potrebujeme v prvom rade poznať kultúrnu realitu, to je veľká zodpovednosť. Potrebujeme byť blízko mladých a pri mladých. Mladí sa nedajú sprevádzať na diaľkové ovládanie.
Kedysi som mal pocit, že mládež v saleziánskych oratóriách, ale aj vo farnostiach inklinovala k mladším saleziánom a kňazom. Dnes však saleziáni tiež starnú. Má dnes staršia generácia kňazov a saleziánov vôbec šancu zachytiť zmeny a reagovať na ne?
Hlavný je postoj saleziána bez ohľadu na jeho vek. Sú saleziáni v akomkoľvek veku, ktorí dokážu byť na jednej vlne s mladými. Mnohí mladí dnes potrebujú aj zážitok otcovstva, ktorý im väčšinou mladý spolubrat nedokáže ponúknuť.
Každý salezián, ktorý ma pastoračné srdce, má mnoho čo povedať mladým. Samozrejme, je pravda, že potrebujeme aj mladých bratov.
A sú mladí spolubratia?
(Smiech.) Na Slovensku ich nie je až tak veľa. Don Bosco mal až do smrti kľúč k úspechu byť medzi mladými. V posledných rokoch života, aj napriek tomu, že bol chorý a mal už určitý vek, stále opakoval jednu vec: „Snaž sa, aby ťa mali radi.“ Toto máme napísané aj na našom rehoľnom kríži.
Keď sa tínedžeri pýtajúNepotrebujú kázanie, ale vypočuť a vyrušiť otázkami
Toto je posolstvo pre všetkých. Citový vzťah v akomkoľvek veku je kľúčom k úspechu pre každého saleziána. Ak salezián alebo salezián spolupracovník (tretí rád, kde sú laici – pozn.) opustí svet mladých, to je samovražda povolania.
Sú však aj saleziáni ako vy, ktorí pôsobia v riadiacich štruktúrach rehole. Dostanete sa popritom ešte medzi mladých?
Každý je saleziánom vždy a všade. Pre mňa je dôležité, že je tu s nami Adam. (Ukázal na nášho fotografa Adama Rábaru, ktorý je ešte študent – pozn.).
Pretože tým, že je tu s nami, tak cez neho vidím mnohých mladých, ktorí s nami spolupracujú v saleziánskom diele.
Prvá vec počas fotenia a tohto krátkeho vzťahu bola, že sme sa na seba usmiali. Druhá vec bola, že sme sa zoznámili, opýtal som sa ho, ako sa volá. A tretia vec, že som mu podal ruku. Napriek tomu, že sa nepoznáme, je pre mňa veľmi dôležitou osobou, lebo je mladý.
Je veľmi pravdepodobné, že keď robíte rozhovory s inými ľuďmi, nevnímajú to tak, ako to vníma salezián, keď je tam mladý človek. Pre mňa je to veľmi významné.
Ešte sa krátko vrátim k povolaniam. Niekde ste sa vyjadrili, že nie je dôležité, či rehoľa prežije, ale dôležité je byť zamilovaný do Krista a v procese evanjelizácie nemôžeme uvažovať matematicky. Môže byť reholi jedno, keď nie sú nové povolania?
Aj cirkev, aj my ako saleziánska kongregácia sme sa zrodili z Božej vôle. A budeme tu, dokiaľ bude chcieť Pán Boh. Pokiaľ sme tu, dávajme najlepšie, čo máme.
Treba byť optimistický, lebo nám bolo zverené poslanie. Na jednej strane áno, musíme pracovať s nohami na zemi a zároveň prosiť a vzývať Pána, aby poslal ďalších mladých. Boh vie, ako viesť cirkev. To nám dáva veľký vnútorný pokoj.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.