Jednou z tém, ktorej sa doteraz nevenovala dostatočná pozornosť v Cirkvi, je zneužívanie moci v ženských kongregáciách. Z vyšetrovaní či psychologických diskusií, ktoré sa v poslednom čase na túto tému viedli, vyplýva, že ide väčšinou o zneužívanie moci, duchovné zneužívanie a zneužívanie svedomia.[1]

Môj článok sa venuje problematike zneužívania moci v talianskych kláštoroch, parafrázujem a prekladám text od autora Giovanniho Cucciho.[2] Napriek tomu si myslím, že mnohé sa z toho odráža aj v slovenskej realite. Príklady nie sú vymyslené, všetko pochádza z reality. Vynechal som mnohé problémy zneužívania moci v súvislosti so sestrami zo zahraničia, lebo na Slovensku nemáme komunity plné sestier z Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. A aj keď robím narážky na mužský svet, nechcem povedať, že je ideálny, len iný a má zase svoje veľké problémy vychádzajúce zo silného individualizmu v kláštoroch.

Pôvab moci v ženských kongregáciách

Dynamika ženského rehoľného života je v mnohých ohľadoch veľmi odlišná od mužského. Štúdium a mnohé pastoračné možnosti tých, ktorí prijali kňazstvo, umožňujú mužským rehoľníkom žiť bratský život a rehoľné sľuby s väčšou otvorenosťou a autonómiou.

Pozitívna odpoveď na povolanie a nadšenie, ktoré mladá žena vníma na začiatku svojej cesty, nie vždy umožňuje presne posúdiť rozdiely medzi jednotlivými rehoľnými inštitútmi. Istá bezstarostnosť typická pre kandidátky, ktoré sú na začiatku svojej cesty, sa niekedy smutne spája so schopnosťou niektorých predstavených identifikovať veľkorysé a zraniteľné duše vhodné na manipuláciu. Pomaly sa vernosť charizme stáva vernosťou vkusu a preferenciám konkrétnej osoby, ktorá svojvoľne rozhoduje o tom, kto môže alebo nemôže využiť možnosti formácie alebo štúdia. Sú tu aj ďalšie formy odmeny udeľované najvernejším a najposlušnejším na úkor tých, ktorí vyjadrujú iné zmýšľanie. Teda začínajú sa prejavovať formy vydierania na dosiahnutie neobmedzeného riadenia moci.

Tieto situácie sú, žiaľ, dobre známe a rozšírené, a to až do takej miery, že sa o nich verejne zmienilo pápežské dikastérium. V rozhovore pre časopis Donne Chiesa Mondo sa kard. João Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, vyjadril jasne: „Mali sme prípady generálnych predstavených, našťastie ich nebolo veľa, ktorí sa po zvolení už nevzdali svojich funkcií. Obchádzali všetky pravidlá. Jedna dokonca chcela zmeniť konštitúcie, aby mohla zostať generálnou predstavenou až do svojej smrti. A v komunitách sú rehoľníčky, ktoré majú tendenciu slepo poslúchať bez toho, aby povedali, čo si myslia. Mnohokrát sa boja svojej predstavenej. Pri skutočnej poslušnosti je naopak potrebné povedať to, čo Pán vo svojom vnútri naznačuje, s odvahou a pravdou, ponúknuť predstavenej viac svetla na rozhodnutie.“[3]

Čo núti k zamysleniu, že v dnešnom kultúrnom kontexte, kde je autorita nepopulárna a je zdrojom stresu (až do takej miery, že viacerí hlavní predstavení mužských kongregácií vopred žiadajú zmenu vedenia), v niektorých ženských inštitútoch badať skôr opačnú tendenciu – predĺžiť prijatý mandát za každú cenu?

V jednej kongregácii (v súčasnosti v nútenej správe) bola tá istá sestra 12 rokov generálnou radkyňou, potom 18 rokov generálnou predstavenou a podarilo sa jej dosiahnuť, že ju opäť zvolili za generálnu vikárku. Zmanipulovala kapitulu, aby mohla v nasledujúcich rokoch de facto pokračovať vo vedení.

Kasta privilegovaných

Takáto situácia vyvoláva otázku, či sa riadenie považuje za formu poistenia privilégií. Zdá sa, že byť predstavenou zaručuje exkluzívne privilégiá, napríklad dobrú dovolenku či lepšiu lekársku starostlivosť, zatiaľ čo jednoduchá mníška nemôže ísť k zubárovi, pretože „musí šetriť“. Príklady sa, žiaľ, týkajú všetkých aspektov bežného života: od oblečenia až po možnosť vziať si dovolenku, vziať si voľno alebo, jednoduchšie povedané, môcť ísť na prechádzku, všetko závisí od rozhodnutia (alebo rozmaru) tej istej osoby. Ak človek požiada o drahšie oblečenie na zimu, musí počkať na rozhodnutie Rady alebo je žiadosť zamietnutá „z dôvodu chudoby“. Nakoniec sa niektoré sestry či mníšky obrátia na svoje rodiny a tie im zabezpečujú lieky, oblečenie, potrebnú kozmetiku alebo im platia telefón. Kto nemá dosť solventnú rodinu, je odsúdený na mizernú „chudobu“, aj keď zarába. O to smutnejšie je, keď sa sestry z komunity dozvedia, že šatník predstavenej je plný šiat či iných vymožeností, že o peniazoch komunity rozhoduje sama, zatiaľ čo iné majú sotva rezervu.

To sú príklady, ktoré sa tým, čo žijú v mužských kongregáciách, môžu zdať nepríjemné, ťažko uveriteľné, a ktorým sa tvárou v tvár možno len pousmiať. Žiaľ, pre niektoré sestry je to každodenná realita: realita, ktorú väčšinou nemôžu dať najavo, pretože nevedia, kam sa obrátiť, alebo sú ticho zo strachu pred pomstou.

Aj správa majetku inštitútu ako osobného vlastníctva je v niektorých ženských kongregáciách, kde spoluúčasť generálnej predstavenej a ekonómky (aj tu niekedy „doživotný úrad“) nakoniec umožňuje úplnú kontrolu nad majetkom, ďalším boľavým miestom.

Podobne ako v poviedke La roba od Giovanniho Vergu sa všetko nakoniec sústredí v rukách jedinej osoby (ktorá si z kongregácie urobí rodinný podnik, zamestnáva ľudí bez kompetencií, s ktorými ju však spájajú rodinné väzby), a to napriek predpisom kanonického práva a pravidlám samotného inštitútu. No keďže generálna predstavená je najvyššou autoritou, nikto nemôže overiť vážnosť situácie. Na škodu tých, ktorí prídu po nej, najmä mladších sestier.

Dráma odchodov

To, čo bolo vyššie uvedené, hoci anonymne, je, žiaľ, pre niektorých rehoľníkov bolestnou každodennou realitou. Situácia, ktorá bola jasne rozpoznaná aj v Magistériu. Dokument Nové víno do nových nádob sleduje situácie pokoncilového rehoľného života a nezabúda poukázať na problematické situácie spôsobené nedostatkom dôvery a závislosti od všetkého: „Kto vykonáva moc, nesmie podporovať detinské správanie, ktoré môže viesť k nezodpovednému rokovaniu. Takýto prístup len ťažko privedie ľudí k zrelosti. Bohužiaľ, musíme priznať, že podobné situácie sú častejšie, než sme ochotní prijať a uznať, a to zreteľnejšie v ženských inštitútoch. To je jeden z dôvodov, ktorý zrejme motivuje množstvo odchodov. Pre niektorých sú jediným východiskom z neznesiteľnej situácie“ (Nové víno do nových nádob, 21).

Ale aj čas odchodu z rehoľného života, ktorý je už sám osebe ťažký a bolestný, prináša so sebou ďalšie utrpenie, ktoré väčšinou nepoznajú tí, ktorí patria k mužským kongregáciám. Kardinál de Aviz sa zmienil o tragickom stave, v ktorom sa rehoľníčky nachádzajú: v mnohých prípadoch sa im nedostalo žiadnej pomoci, ba dokonca bolo vynaložené všetko úsilie na to, aby si nemohli nájsť ubytovanie. Problém sa stal takým vážnym, že pápež František sa rozhodol vybudovať v Ríme dom pre tie, najmä cudzinky, ktoré nemajú kam ísť. „Išiel som,“ povedal kardinál de Aviz, „navštíviť tieto bývalé mníšky. Našiel som tam svet plný rán, ale aj nádeje. Sú tam veľmi ťažké prípady, keď predstavení zadržali doklady mníšok, ktoré chceli odísť z kláštora alebo ktoré boli poslané preč. Títo ľudia vstúpili do kláštora ako mníšky a ocitli sa v takomto stave. Vyskytlo sa aj niekoľko prípadov prostitúcie, aby sa uživili. Ide o bývalé mníšky!“[4]

Niektoré sestry zostávajú vo svojom inštitúte len preto, že nevidia možnosť žiť inak, nepoznajú mesto, jazyk, nepodarilo sa im získať žiadnu kvalifikáciu. Situácia psychického vydierania, ktorá vzbudzuje veľký smútok. Na druhej strane iné, hoci opustili kongregáciu, neodložili túžbu zasvätiť sa Pánovi, ale hľadajú spôsob, ktorý rešpektuje ich dôstojnosť.

Je zarážajúce, ako niektoré formy zasvätenia, ktoré umožňujú väčšiu slobodu tým, ktorí k nim patria, napríklad Ordo Virginum, registrujú v Európe čoraz väčší počet prívržencov. V mnohých prípadoch ide o bývalé rehoľníčky, ktoré opustili svoj rád, často práve z vyššie uvedených dôvodov. Hľadajú autonómiu a súdržnosť života, ktorá nie je nezlučiteľná so zasvätením, istú autonómiu, ktorá im bola odopretá. Aj to je posolstvo, ktoré nemožno ignorovať, pokiaľ ide o budúcnosť ženského rehoľného života.

Vedieť odísť v pravom čase

Téma zneužívania zahŕňa viacero aspektov rôznej závažnosti, ktoré však treba brať do úvahy rovnako, ak má hlas Cirkvi zostať dôveryhodný. Zaoberať sa takýmito prípadmi určite neznamená redukovať na ne realitu ženského rehoľného života. Nikto nepopiera úlohu a dôležitosť práce, ktorú vykonávajú mnohé rehoľníčky v službe tým najbiednejším, ani nechceme hádzať do jedného vreca všetko správanie a štýl autority v ženských rádoch. Naopak, práve odhaľovanie takýchto rôznych štýlov môže pomôcť podporovať formy zasvätenia stále viac presiaknuté novým vínom evanjeliového ducha. Bolo by pekné riadiť sa tým, čo pápež František napísal pri zvolávaní synody! V záverečnej pasáži pripomenul odporúčanie svätého Benedikta opátom, aby sa „pred každou dôležitou voľbou poradili aj s mladými, pretože práve najmladším Pán často zjavuje najlepšie riešenie“[5].“

Kard. Carlo Maria Martini v tejto súvislosti poznamenal: „Existujú prinajmenšom dva typy dospelých. Tí, ktorí sa nechávajú unášať vírom svojich povinností, a tí, ktorí si vedia nájsť čas na dozrievanie svojich zásad. Len tí druhí si plne zaslúžia titul dospelý. Čím viac človek rastie v zodpovednosti, tým potrebnejšie sú chvíle ústupu a ticha […]. Potom nastáva etapa závislosti od druhých, ktorá nikdy nie je žiadaná, ale ktorá prichádza a na ktorú sa musíme pripraviť.“[6]

Na druhej strane, keď sa človek príliš dlho upína k zastávanej pozícii, vzniká pochybnosť, že od života už nič neočakáva: je to posolstvo praktického nihilizmu. Pápež František so smútkom konštatuje uzavretosť do budúcnosti zo strany kňazov a rehoľníkov pripútaných k vlastnej úlohe, neschopných delegovať, dať priestor či pripraviť niekoho po sebe: V tomto kontexte svoju obživu nachádza márnivosť ľudí, ktorí sa uspokojujú s pocitom, že majú nejakú moc – a sú radšej generálmi porazených vojsk než jednoduchými vojakmi jednotky, ktorá pokračuje v boji. Koľkokrát snívame o veľkých apoštolských plánoch, úzkostlivo vypracovaných do detailu – typických pre porazených generálov![7]

Na záver

Aj z týchto dôvodov dokument Nové víno do nových nádob vyzýva na vypracovanie noriem na generálnej úrovni: „S evanjeliovou otvorenosťou si musíme uvedomiť, že v niektorých ženských kongregáciách sa stretávame s dlhodobými funkciami. Niektoré osoby zostávajú na riadiacich pozíciách, hoci v rôznych funkciách, po dlhé roky. Bolo by žiaduce vhodnými všeobecnými normami zmierniť strednodobé aj dlhodobé vplyvy opakovaného volenia súčasných členov generálnych rád do zodpovedných pozícií. Inými slovami, zaviesť normatívy, ktoré by zabránili predlžovaniu funkčných období nad rámec kanonických lehôt a neumožňovali by uchyľovať sa k výkladom, ktoré v skutočnosti obchádzajú to, čomu sa normatívy snažia zabrániť“ (Nové víno do nových nádob, 22).

Nejde teda len o riešenie bolestných prípadov, ale aj o prípravu účinných zásahov overovania a bdelosti nad spôsobom výkonu moci. Je potrebné zabrániť tomu, aby sa zneužívania opakovali, a ponúknuť evanjeliový spôsob prežívania autority a komunitného života tým, ktorí sa chcú zasvätiť Pánovi.

Juraj Pigula, OSA

[1] Porov. J. Häuselmann – F. Insa, Abuso de poder, abuso espiritual y abuso de conciencia: similitudes y diferencias, Tredimensioni 20 (2023), 42-53.
[2] Giovanni Cucci, Abusi di autorità nella Chiesa. Problemi e sfide della vita religiosa femminile. Civiltà Cattolica, Quaderno 4083-4084, 2020 III, 218-226.
[3] Osservatore Romano, R. Ferrauto, „Bisogna cambiare. Vocazioni e abbandoni, autorità, beni, rapporto uomo-donna, abusi…“ Intervista a tutto campo con il prefetto João Braz de Aviz. In: Donne Chiesa Mondo, n. 85, febbraio 2020, 17.
[4] R. Ferrauto, „Bisogna cambiare. Vocazioni e abbandoni, autorità, beni, rapporto uomo-donna, abusi…“ Intervista a tutto campo con il prefetto João Braz de Aviz. In: Donne Chiesa Mondo, n. 85, febbraio 2020, 17.
[5] Papa Francesco, Lettera ai giovani in occasione della presentazione del Documento Preparatorio della XV Assemblea Generale Ordinaria del Sinodo dei Vescovi, 13 gennaio 2017.
[6]C. M. Martini, Le età della vita, Milano, Mondadori, 2010, 191; 193.
[7] Francesco, Esortazione apostolica Evangelii gaudium, 24 novembre 2013, n. 96.

https://zasvatenyzivot.sk/autorita-a-zneuzivanie-moci-v-zenskom-reholnom-zivote/?fbclid=IwAR01C6zGGOIIw8mlUTSzWb-MYf7RbZElZGgIZ4Grc7eGsw4938iFWNf1QxQ