Keď zverená moc zachutí a svätá zem je pošliapaná
„Takmer každý človek dokáže ustáť nepriazeň osudu, avšak ak chcete otestovať jeho charakter, dajte mu moc,“ hovorí známy citát Abraháma Lincolna. Otázky potenciálnych osobnostných zmien pod vplyvom nadobudnutej moci zaujímajú psychológov dlhé desaťročia.
Film Experiment, natočený podľa skutočnej udalosti, dokumentuje známy standfordský experiment, v ktorom americký psychológ Zimbardo skúmal vplyv získanej moci na obyčajných ľudí. Do štúdie sa prihlásilo 24 univerzitných študentov, ktorí pred jeho realizáciou podstúpili psychologické testy, aby bola vylúčená prítomnosť osobnostnej patológie. Študenti boli hodom mince náhodne rozdelení na dozorcov a väzňov a potom každý dostal tomu zodpovedajúcu uniformu. Jediným pokynom bolo zabezpečiť dodržiavanie pravidiel bez použitia násilia. Už v priebehu prvých dní sa objavila tendencia demonštrovať moc, na čo využívali sofistikovaný systém privilégií a čoraz tvrdších trestov. K predčasnému ukončeniu experimentu došlo na podnet výskumníčky, ktorá modelové väzenie navštívila a bola zhrozená vývinom situácie. Podľa záverov štúdie je naozaj možné, že v špecifických podmienkach dochádza k zneužitiu moci pomerne jednoducho.
Je možné, že pozícia autority skutočne deformuje osobnosť? Súbor výsledkov novších štúdií prinášajú Sturm a Antonakis (2014)1. Podľa týchto autorov má skúsenosť s mocou potenciál zmeniť jednotlivca v pozitívnom i negatívnom smere tým, že vedie k aktivácii už existujúcich osobnostných čŕt a vlastností. Je pravdepodobné, že v čase, keď je človeku zverená moc, je základný charakter človeka už utvorený (do ukončenej podoby sa dostáva približne okolo 26 roku života) a tieto dispozície následne dostávajú konkrétnu podobu v životných situáciách a vzťahoch, s ktorými je konfrontovaný.
Existujú dôkazy, že zverená moc skutočne mení myslenie, emócie i správanie človeka. V procesoch myslenia môže viesť k vynášaniu striktnejších úsudkov, ako aj k väčšej istote pri rozhodovaní, pričom iné pohľady sú brané do úvahy v menšej miere. Výsledkom môže byť istá absolutizácia vlastných rozhodnutí, v náboženskom kontexte potenciálne akcentovaná ich stotožňovaním s Božou vôľou. V oblasti emocionálneho prežívania môže viesť k optimistickejšiemu ladeniu, avšak aj k menšej citlivosti voči utrpeniu a pocitom druhých, v dôsledku čoho môže u nich narastať pocit frustrácie, ale aj závisti či hnevu voči autorite. V oblasti správania ľudí vo vedúcich pozíciách je prítomná tendencia presadzovať vlastné ciele (opäť potenciálne podvedome stotožnené s Božou vôľou), pričom dochádza k ľahšiemu prekračovaniu hraníc a predtým rešpektovaných sociálnych noriem.
Novodobé štúdie ukazujú, že moc zobrazuje charakter a osobnostnú výbavu človeka v skutočných farbách. V nadradenej pozícii sa preto môžu rozvinúť tendencie ubližovať a znevažovať druhých, ale aj prosociálne správanie a úsilie o ich dobro2.
Komu je daná autorita?
V kontexte uvedeného možno konštatovať, že je skutočne dôležité poznať, kým je človek, ktorému je moc zverená a ktorý sa v prostredí Cirkvi stáva duchovnou autoritou. Ide o nesmierne náročnú úlohu – stačí si spomenúť na slová 64. žalmu: „Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.“ Okrem vylúčenia závažnej psychopatológie, ktoré je možné zrealizovať prostredníctvom štandardných psychologických testov, je na mieste skúmanie životného príbehu, ale aj dynamiky povolania do zasväteného života či kňazstva. Luigi Rulla, zakladateľ Inštitútu psychológie na Gregorovej univerzite v Ríme, v tejto súvislosti vyzdvihuje dve motivačné sily – hodnoty (trvalé a abstraktné ideály, ktoré sú ovocím slobodnej voľby) a potreby (vrodené tendencie, ktoré sú vo svojej podstate utilitaristické a nútia nás k určitému správaniu či reakciám). Kým neutrálne potreby (napr. afiliácie, poriadku, pomáhania druhým) môžu byť pre autentické žitie hodnôt užitočné, disonantné potreby (napr. potreba agresivity, citovej závislosti, seba-ponižovania či vyhnutia sa menejcennosti) sa stávajú prekážkou k plnohodnotnému žitiu hodnôt v zasvätenom živote3.
Svätá Terézia z Avily viackrát poukazuje na význam múdrosti duchovného vodcu. Známkou psychosociálnej nezrelosti môže byť práve nenaplnenie potrieb, ktoré mali byť saturované v nižších štádiách vývinu, predovšetkým rodičmi a inými dôležitými osobami v živote dieťaťa. Ľahko sa môže stať, že v dospelom, inteligentnom mužovi či žene stále žije malé ustrašené a zahanbené dieťa, prípadne teenager s intenzívnymi pocitmi menejcennosti. Tieto potreby následne vytvárajú pocit frustrácie a nespokojnosti so životom, pričom sa často podvedome snažíme o ich naplnenie, ktoré očakávame predovšetkým od ľudí v blízkom sociálnom okruhu (napr. v rehoľnej komunite). V prípade, že sa jednotlivec s nenaplnenými detskými či adolescentnými potrebami ocitne v mocenskej pozícii, získava prístup k neobmedzeným zdrojom uznania, rešpektu či dokonca obdivu. Nenasýtené JA sa pritom môže začať správať bezohľadne k potrebám druhých. Podriadení sa neraz nestačia čudovať zmene človeka, ktorý bol vybraný do vedúcej pozície. Na druhej strane, on sám si zmenu či neprimeranosť správania nemusí uvedomovať. Schopnosť uvedomiť si motívy svojho správania, ale aj zdravý náhľad na vlastné zranenia či doposiaľ nenaplnené potreby je naopak znakom zrelosti a súčasne vhodnou prevenciou voči negatívnej zmene osobnosti v pozícii moci.
Prečo si vyberáme nesprávnych ľudí?
Väčšina ľudí vo vedúcich pozíciách je zvolená komunitou, ktorá do nich vkladá nádej a dôveru. Ide o akúsi analógiu s voľbou životného partnera. V oboch prípadoch sa zvolený javí ako vhodný kandidát, disponuje akýmsi čarom osobnosti, prípadne manažérskymi zručnosťami či zodpovednosťou, v prípade pozícií v Cirkvi sa prihliada i na morálny a spirituálny profil daného jednotlivca. V mnohých prípadoch sa voľba podarí a predstavený sa stáva skutočným požehnaním pre komunitu. Niekedy však po počiatočných „medových týždňoch“ prichádza sklamanie a frustrácia. Proces môže byť veľmi pomalý a nenápadný, v niektorých prípadoch dochádza k prežívaniu neopodstatnených pocitov viny a pochybností u ostatných členov komunity. Postava zlého kráľa či kráľovnej je prítomná v mnohých ľudových rozprávkach a príbehoch. Ten bol spravidla zvolený práve pre zjavné kvality a príťažlivosť, po čase sa však stal krutým vládcom či bezcitnou macochou. Krásna kráľovná v príbehu o Snehulienke nepoužívala hrubé násilie, ale klamstvo a manipuláciu v snahe ponúknuť otrávené jablko. Cieľom bolo eliminovať ohrozenie pozície moci v podobe krásnej nevlastnej dcéry. Na začiatku príbehu však bol kráľ, ktorý si práve túto ženu vybral a postavil po svojom boku.
Kedy je to naozaj nebezpečné?
Vysoko riziková situácia nastáva v prípade, keď sa pozícia autority stáva živnou pôdou na rozvoj patologických čŕt, ktoré zodpovedajú obrazu niektorej z porúch osobnosti. V religióznom prostredí môže ísť o narcistické, histriónske, obsedantné či dokonca antisociálne rysy. Tie sa môžu manifestovať potrebou vyhľadávať nekonečný obdiv bez ohľadu na potreby druhých, reagovať prehnane na akýkoľvek náznak kritiky, rigidne trvať na dôslednom dodržiavaní poriadku a pravidiel či dokonca znevažovať druhých bez skutočných pocitov viny. Ak sa duchovná moc dostane do nezrelých rúk, výsledkom môže byť tzv. spirituálne zneužívanie.
Existencialistický filozof Martin Buber konštatuje, že „Jedno z najlepších miest, kde sa môžu schovať zlí ľudia, je rehoľný život alebo kňazstvo.“ Práve na týchto miestach sú negatívne a ponižujúce prejavy moci pomerne ľahko spiritualizované a racionalizované. Ponižovanie sa tak môže zamieňať s poslušnosťou a vôľa predstaveného sa môže spájať (neraz neuvedomene) s Božou vôľou. Dokonalá sebaprezentácia a pozitívny image zas zakryje mnohé vnútorné zranenia a neutíšiteľnú potrebu ocenenia. Duchovný vodca sa tak stáva akýmsi vlkom v koži nevinného baránka.
Ak človek vo vedúcej pozícii nájde ideálne miesto na naplnenie svojich potrieb a potvrdenie vlastnej hodnoty, odchod z funkcie môže byť mimoriadne bolestný. V prípade, že svoj život vsadil na jedinú kartu, jej strata vedie k veľkému vnútornému prázdnu, prípadne až k strate zmyslu života. Ako tomu možno predísť? Svätá Terézia z Avily pripomína: „Sebapoznanie je také dôležité, že by som nechcela, aby ste v tom prestali, ani keby ste dospeli do najvyšších nebies, lebo pokiaľ sme na zemi, nič nie je také potrebné ako pokora…“ Na ceste duchovného i osobnostného rastu je mimoriadne dôležité rásť v sebapoznaní, a to i napriek tomu, že narazíme na tienisté stránky a bolestivú pravdu o samom sebe. Nápomocný pri tom môže byť múdry duchovný sprievodca. Okrem toho je dôležité predísť absolutizácii moci jediného človeka a zabezpečiť mu kontinuálnu a pravdivú spätnú väzbu (v tomto smere je možná inšpirácia svetskými inštitúciami, kde ľudia vo vedúcich pozíciách často absolvujú supervíziu).
V prípade, že je súčasťou pozície duchovné sprevádzanie či vysluhovanie sviatosti zmierenia, je nevyhnutné pamätať, že ide o zóny so zvýšenou mierou rizika zranenia. Veriaci človek má tendenciu vnímať hlas sprevádzajúceho či spovedníka ako hlas Boží, ktorý má tendenciu počúvať a nekriticky akceptovať. Pri vstupe do intimity ľudského srdca z pozície zverenej duchovnej moci treba mať preto na pamäti, že miesto, na ktoré vchádzame, je „zem svätá“. Práve preto je potrebné vyzuť si sandále a vstupovať (hoci opakovane) na túto pôdu s posvätnou úctou a bázňou. Jej zdrojom i cieľom by mal byť ten, ktorého stretáme nielen v horiacom kríku, ale najmä v bratoch a sestrách, ktorí nám boli nezaslúžene a s dôverou zverení.
1 Sturm, R., Antonakis, J. (2014). Interpersonal Power: A Review, Critique, and Research Agenda. Journal of Management, 41, 1, 136-163.
2 Gruman, J. (2021). How Power Changes You: Does absolute power really corrupt absolutely? Psychology Today, August 16.
3 Rulla, L.M. (1986). Anthropology of The Christian Vocation. Rome: Gregorian University Press.
4 Sv. Terézia od Ježiša (1991). Hrad v nitru. Praha: Karmelitánske nakladatelství, 218 s.
Janka Vindišová
Ilustračné foto: LoggaWiggler / Pixabay
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.