Dnešné evanjelium Lk 11,47-54

Pán řekl (znalcům Zákona): "Běda vám! Stavíte náhrobky prorokům, a vaši předkové je zabíjeli. Tím tedy sami dosvědčujete a schvalujete činy svých předků, neboť oni je zabíjeli, a vy jim stavíte (náhrobky). Proto také Boží moudrost řekla: Pošlu k nim proroky a apoštoly. Z nich některé budou zabíjet a pronásledovat, takže na tomto pokolení bude pomstěna krev všech proroků, prolévaná od založení světa, od krve Ábelovy až po krev Zachariáše, který byl zabit mezi oltářem a svatyní. Ano, říkám vám: Toto pokolení stihne (pomsta). Běda vám, znalci Zákona! Odstranili jste klíč k poznání. Sami jste (k němu) nedošli, a těm, kdo k němu chtěli dojít, jste v tom bránili." Když odtamtud odcházel, učitelé Zákona a farizeové začali na něho zle dorážet a zahrnovat ho spoustou otázek. Přitom na něj číhali, aby ho mohli chytit za slovo.

Lukáš 11,47-54

„Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia! Tým dosvedčujete a schvaľujete činy svojich otcov, lebo oni ich zabíjali a vy im staviate pomníky“ (Lk 11,47-54).

Kňazi, žiarliví strážcovia hodnôt minulosti, neočakávajú od svojho sveta nič nové. Ich náboženstvo je nemenné a nepripúšťa žiadne zmeny. Oddaní správcovia posvätných vecí, škrupulózni byrokrati viery, odmietajú a prenasledujú prorokov.  Potom, v nasledujúcich generáciách, keď je prorokovo posolstvo konečne prijaté a asimilované, kňazi sa odvolávajú na jeho učenie a učia ho ľudu. Kňaz sa tak stáva správcom prorokovho posolstva, strážcom múzea, kde boli proroci zabalzamovaní a ako takí, napokon neškodní, môžu byť ukázaní ľuďom. V rukách kňazov však prorocké posolstvo stráca vitalitu, je z druhej ruky, stáva sa prázdnou formulou neschopnou odovzdať život. Podobne ako kňaz Zachariáš zbožne vykonávajú svoj úrad v chráme, ale sú nemí, nemajú čo povedať ľuďom. Úloha proroka, aktívne vyjadrenie Boha, ktorý prichádza, je nahradená úlohou kňaza, pasívneho správcu Boha minulosti.  V mene tohto Boha sa budú aj naďalej uctievať zabití proroci a zabíjať živí.

V tejto súvislosti niekoľko slov k tak obávanej a strach naháňajúcej synode v Ríme:.V každom spoločenstve, či už náboženskom alebo nie, vždy existuje napätie a často aj konflikt medzi ortodoxiou a proroctvom, zákonom a Duchom. V kresťanskom kontexte toto napätie vždy existovalo v Cirkvi, ktorá bola na jednej strane povolaná k vernosti hodnotám minulosti (ortodoxia) a na druhej strane k hľadaniu nových formulácií Pánovho posolstva pre súčasnosť (proroctvo). Keď je táto dynamika pozitívna, Cirkev z nej ťaží a bez toho, aby sa spreneverila svojim zaužívaným hodnotám, dokáže ich formulovať novým spôsobom, vhodným pre nový jazyk a nové spoločensko-politické situácie súčasnosti.  Charakteristickým znakom tejto cirkvi, vernej ortodoxii a otvorenej proroctvu, bude dynamické spoločenstvo oživované Duchom Svätým. Cirkev, ktorej predsedá láska, zameraná na evanjelium, sa prejaví v službe. Keď sa Cirkev uzavrie pred proroctvami a uchýli sa do minulosti, riskuje, že sa stane rigidnou inštitúciou regulovanou Zákonom (Gal 3,1-5). V tejto Cirkvi sa okrajové aspekty viery stávajú najdôležitejšími a tie, ktoré sú životne dôležité, druhotnými: „komáre sú preciedzané a ťavy prehltené“ (Mt 23,24).  Keď Zákon riadi život Cirkvi, namiesto životne dôležitých podnetov Ducha, ktoré oslobodzujú človeka, hlavnú úlohu preberajú povinnosti, ktoré ho väznia.

Rastislav Crescenzio Dvorovy