Trstenský, Mikloško a Gazda o cirkvi podľa Františka
Vnútorné rozpory nie sú novinkou, pápežovu víziu však treba nasledovať (+video)
Nechcem, aby ľudia hovorili: „Bude, ako poviete, pán biskup“, povedal František Trstenský počas Večera s Postojom v Ružomberku.
Foto: Postoj/Martina Spišáková
V zaplnenej ružomberskej synagóge sme sa vo štvrtok večer stretli s čitateľmi a podporovateľmi denníka Postoj, pre ktorých sme pripravili diskusiu na tému Cirkev podľa Františka.
S moderátorom Pavlom Rábarom diskutovali nový spišský diecézny biskup František Trstenský, poslanec NR SR František Mikloško a vedúci redaktor Sveta kresťanstva Imrich Gazda.
Prinášame vám videozáznam diskusie, ako aj prepis toho najdôležitejšieho a najzaujímavejšieho, čo počas diskusie zaznelo.
Vzhľadom na aktuálne dianie v cirkvi a spoločnosti sme debatu začali sériou osobnejších otázok.
Začnime vami, pán biskup. Alebo skôr otec biskup?
František Trstenský: Hovorí sa: pán vinice a jeho pomocníci. Dnes toto oslovenie „pán“ vnímame feudálne, ale má svoj význam. Za označením „otec“ je skôr vplyv východnej cirkvi, pravoslávnej alebo byzantskej, kde je zdôrazňovaný význam otcovstva. Keď je oslovenie myslené úprimne a keď mi poviete aj biskup František, je to v poriadku.
V Taliansku sa zase úplne bežne používa oslovenie „eccellenza“, u nás je to také vznešené. Taliani sa „neocujú“ ani sa „nepánkujú“, ale je to excelencia. V angličtine povedia: „Hello bishop! How are you bishop? Ahoj, biskup, ako sa máš, biskup?“ U nás to znie možno tvrdo, ale v ich kultúre to je bežné.
Ste biskupom ešte len pár dní, keď vás niekto osloví, už reagujete na oslovenie biskup?
Potešilo ma, že bol vymenovaný v Prešove nový arcibiskup Jonáš Jozef Maxim, takže už nie som najmladší diecézny biskup, aj keď rímskokatolícky stále áno. Cirkev sa omladzuje. Zdá sa, že pápež ide smerom, že za diecéznych biskupov menuje kňazov a nie pomocných biskupov.
Keď mi nuncius 3. septembra oznámil, že ma Svätý Otec vymenoval za biskupa, tak mi povedal, že chce, aby som rozumel, že táto nominácia je ovocím návštevy pápeža Františka, nie kardinála Parolina, ktorý mal vtedy prísť na Slovensko. Preto moja nominácia prišla predtým, aby to nepôsobilo, že kardinál Parolin prináša obálku s menovaním.
Na nového spišského biskupa sme čakali tri roky, pritom počas toho obdobia sa spomínalo aj vaše meno. Môžete priblížiť, čo sa dialo?
Nepoznám dôvody, prečo sa toľko čakalo. Hovorí sa, že kto vstupuje do konkláve ako pápež, vychádza ako kardinál. A to platí aj pri menovaní biskupa. Tieto reči o svojom mene som registroval, aj Kežmarčania mi to s úsmevom hovorili.
Avšak vždy som s pokorou hovoril, že čo sa rozpráva, je jedna vec a druhá je, že kto vstupuje ako kandidát na biskupa, ostane farárom.
Do 3. septembra som nemal ani tušenie. Keby som sa obracal na reči ľudí, už by som bol pápežom. (Smiech.) Treba byť opatrný.
Videozáznam diskusie v Ružomberku.
Na vysviacke ste dostali od arcibiskupa Bobera radu, aby ste si zriadili aj druhú kanceláriu mimo Spišskej Kapituly, v meste medzi ľuďmi. Sme v Ružomberku. Mohla by byť práve tu?
Pri obede po vysviacke mi arcibiskup Bober povedal: „Ja som ti nechcel narobiť problémy, ale priprav sa, že sa ťa novinári budú na to pýtať.“
Dovoľte mi rozvahu a vanutie Ducha. Keď uvidím, že je to osožné, prečo nie?
Avšak platí biblické, sadni si a prepočítaj. Zbrklé rozhodnutia nie sú dobré. Hľadám spôsob, ako byť medzi ľuďmi, a toto je jeden z nich. Sadnem si a prepočítam. Uvedomujem si, že centrum diecézy je na jej východnom okraji, musím to zohľadniť, aj pápež nám hovorí, aby sme išli medzi ľudí. Chcem využívať spôsoby, ktoré nám doba prináša.
Pýtame sa na to aj preto, lebo aj ohlásenie vašej nominácie nebolo na Kapitule, ale v Poprade.
Tak som si to želal. Poprosil som otca biskupa Kuboša, vtedajšieho diecézneho administrátora, aby sa to vyhlásilo tam. Vidíte, že aj vyhlásenie nového biskupa v Prešove bolo za účasti médií. Ide o štýl, ktorý sa bežne praktizuje v zahraničí.
Niekedy je tam už spoločnosť apatická na takéto vyhlásenia. Koho to zaujíma? U nás je to však živé a ľudia sú zvedaví, lebo tri roky sme čakali, boli sme doslova vyhladovaní po biskupovi. Cítil som obrovskú spolupatričnosť ľudí, ktorá bola, verím, spontánna.
V lete ste v rozhovore pre denník Postoj povedali, že cirkev potrebuje prorokov. Ako to vidíte? Vnímate to ako volanie aj k svojej osobe?
Dúfam. Úrad proroka si človek nedá sám. Vo Svätom písme boli prorocké školy na kráľovských dvoroch, lenže to neboli proroci, ale úradníci. Prorokom sa človek nerodí, ním sa človek stáva. Budem sa modliť, aby som sa stal hlasom Božím, a či to bude prorocké, uvidíme.
Foto: Postoj/Martina Spišáková
Pán Mikloško, po trinástich rokoch sa vraciate do parlamentu. Tam to ako vyzerá s prorokmi?
František Mikloško: Sú tam praví aj falošní proroci, čas ukáže.
Vrátim sa ešte k biskupskej vysviacke. Nastupuje nová generácia biskupov a je úžasné, že títo ľudia sú zbožní, študovali v zahraničí, vedia jazyky, toto potrebuje Slovensko, otvoriť sa svetu.
V parlamente som teraz zažil taký šok. Pri vystúpení jedného poslanca som musel odísť, lebo ma začal z toho bolieť žalúdok. Toľko zloby a snahy ponížiť iného človeka z toho vychádzalo.
Nachádzame sa na rozhraní, či zvíťazí tento trend alebo sa tam vráti vecnosť. Zloba, ktorá sa zakorenila, bude predstavovať veľký problém a zápas. Prvýkrát som zažil niečo, čo som v minulosti nepoznal. Snahu niekoho ponížiť na najcitlivejšom mieste. To je zlé. Prosím, aby ste sa modlili nielen za biskupov, ale aj za poslancov.
Imrich, teba médiá oslovujú ako cirkevného analytika, zanalyzuj nám teda vymenovanie nového prešovského arcibiskupa. Pre mnohých ide o prekvapivé meno.
Imrich Gazda: Nastupuje nám tretia ponovembrová generácia biskupov. Prvá – biskupi Tondra, Tkáč, Baláž a ďalší – boli budovatelia. Museli po komunistickej totalite vybudovať všetko nanovo.
Druhá generácia sa pomaly obmieňa. Arcibiskup Bober bude mať o dva roky 75 rokov, podobne aj biskupi Rábek, Rusnák či Gális. Druhá generácia biskupov udržiavateľov nám tak pomaly odchádza.
A tak keď prvá generácia bola budovateľská a druhá udržiavateľská, tretia by mala byť generáciou ohlasovateľov.
Ešte stále máme dobrý pocit, že nás je veľa, ale aj na Slovensku sa už kresťania stávajú menšinou, svet nás prestáva brať vážne, niektorí sa nám priamo vysmievajú. To je výzva pre pastierov, no rovnako aj pre nás – byť svedkami, ohlasovateľmi.
Vatikánska sedma / Nastupuje tretia ponovembrová generácia biskupov, aká bude a čo od nej očakávať
Ale späť ku gréckokatolíkom. Majú tri eparchie a sedem biskupov. To je celkom zaujímavý výkon. (Úsmev.) Menovanie mnícha Maxima je prekvapivé, ešte deň predtým sa v kuloároch šírilo iné meno. Je to zaujímavý ťah aj preto, lebo nový biskup prichádza zvonku, čo sa deje vtedy, keď v diecéze či eparchii treba upokojiť situáciu.
Druhý zaujímavý bod je, že z niektorých gréckokatolíckych kruhov zaznievali výhrady, že ich cirkev sa v poslednom období príliš latinizovala. Toto menovanie má byť zrejme impulzom, aby sa vrátila k svojim koreňom a identite.
Biskup Maxim má vybudované dlhodobé vzťahy s vedením Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, na čo sa niektorí pozerajú s rešpektom, iní však s obavou.
Prejdime teraz k našej hlavnej téme: Cirkev podľa Františka. Ako vnímate súčasného pápeža a jeho pontifikát?
František Trstenský: Svätý Otec priniesol víziu milosrdnej cirkvi. Ten obraz tu síce vždy bol, ale dáva ho do popredia. Ukazuje milosrdnú tvár Otca. Chce, aby bola cirkev otvorená, išla na periférie, bola otvorená vo financovaní, otvorená, keď sú ťažkosti a škandály a treba ich pomenovať a riešiť.
Ak by som mal teda charakterizovať pontifikát pápeža Františka, tak je to cirkev milosrdná a otvorená.
Spomeniem jeden príklad. Keď som bol farárom v Kežmarku, začal som umývať nohy všetkým: mužom, ženám, slobodným, vydatým... Najprv som sa však tomu bránil. Moja mentalita bola: Pán Ježiš mal dvanásť apoštolov, ktorí boli muži, tak nevymýšľaj. Ale postupne sa mi to zapáčilo. Pápež sa skláňa tak, ako sa Kristus skláňal ku každému.
Niekto mi teraz pri gratulácii po vysviacke pripomenul výrok jedného biskupa, že biskup potrebuje nielen mitru, prsteň a pektorál, ale aj umývadlo, džbán a uterák, tak aby som na to nezabúdal, skláňal sa a umýval nohy. Je to pre mňa výzva.
Ďalšou výzvou je synoda. Budovať otvorenú, radostnú a milosrdnú cirkev.
František Mikloško: Pápeža Františka vidím v kontexte Benedikta XVI. Ten, keď videl sekularizačné trendy, že sa viera stráca, povedal, že budeme malé stádo, akoby nás na to pripravoval.
Benedikt upevnil zásady cirkvi, ukotvil ich. Ním sa končí éra, ktorá sa začala osvietenstvom, keď sa cirkev snažila obraňovať svoje stádo. František si nekladie otázku, či budeme malé stádo, on hovorí: Poďme do sveta medzi ľudí, nebojme sa zašpiniť sa, svet nás potrebuje. A ostatné nechajme na Boha.
Pápež František je na čele cirkvi v čase, keď nastáva obrovská premena sveta. V jeho očiach vidím akoby takú plachosť a neistotu, on nevie, ako jeho vízia dopadne. Vie však, že práve toto je cesta novej evanjelizácie. S týmto pápežom sa začala iná éra, je ohlasovateľom niečoho nového, čo príde.
Foto: Postoj/Martina Spišáková
Imrich Gazda: Pontifikát pápeža Františka mi evokuje dve slová. Prvé je vír. Rozpohyboval monsignorské kapry, tých, ktorí si len tak hoveli. Keď sa však spraví vír, voda sa zamúti. A tak aj my sme niekedy zmätení z vyjadrení pápeža, musíme nad nimi uvažovať, ale to je dobre.
Viera má byť o uvažovaní, nie o prijímaní nejakého diktátu. Pápež rozvíril polemiku, vyvolal otázky a to je podľa mňa fajn.
Doteraz sme boli zvyknutí, že Rím dáva definitívne odpovede, a zrazu tu máme pápeža, ktorý vyvoláva otázky. Medzi „áno“ a „nie“ je pestrá škála slov, medzi čiernou a bielou je celá paleta farieb. Ľudský život je zložitý, nemôžeme ho celý zošnurovať do presných predpisov.
Teraz počas Svetových dní mládeže v Portugalsku František opakoval slovo „todos“ – všetci. Cirkev je tu pre všetkých. Aj pre migrantov, aj pre rozvedených, aj pre LGBTI ľudí, čo sa nám na Slovensku niekedy ťažko počúva. Pápež však jasne hovorí, že všetci sme povolaní, cirkev je pre všetkých, nie je to colnica.
Františkov pontifikát je jednoducho jedna veľká výzva, ktorú budeme dlho spracúvať. Verím, že z ďalšieho konkláve vzíde možno nie práve František II., ale – ako to súčasný pápež predikoval – napríklad taký Ján XXIV.
Niekedy pápežove vyjadrenia pôsobia nejednoznačne. Je to pre cirkev dobré alebo na škodu?
František Mikloško: On hovorí jasne: potrat je vražda, manželstvo je medzi mužom a ženou a potom ide ďalej. Pochádza z Buenos Aires, kde chodil medzi chudákov, chce byť milosrdný a kráčať s ľuďmi.
František Trstenský: Pápež František nespochybnil žiadnu dogmu, je jasný v bioetických otázkach.
V čom spočíva úloha Petra? Biblia hovorí: „Choď a posilňuj mojich bratov vo viere.“ Tam, kde nemusí mať posledné slovo, necháva pápež veci otvorené, lebo, ako už bolo povedané, svet nie je čierno-biely.
Prvý koncil sa konal v Jeruzaleme v roku 49, prišli tam apoštoli a ostatní veriaci prvotnej cirkvi. A Písmo hovorí, že sa všetci stretli a skúmali veci. Uvažovali ako modliace sa spoločenstvo.
Končí sa nám zasadanie biskupskej synody, kde pápež napĺňa to, čo hovorí Biblia. Pozýva do večeradla, ktorým je dnes Rím, a posilňuje vo viere. Hovorí, že to nie je parlament, kde sa bude hlasovať, ale sme spoločenstvo, uvažujeme v modliacom sa spoločenstve.
Synoda nás všetkých vťahuje do zodpovednosti. To nie je len o tom, že chceme rozhodovať, ale že aj chceme spoločne prevziať zodpovednosť za cirkev. Preberme spoločne zodpovednosť aj za Spišskú diecézu. Ľudia povedia: Bude, ako poviete, pán biskup. Nie, uvažujme spoločne, skúmajme, aká má byť naša cirkev. Cirkev, akú chce mať Kristus.
Nedávno mal konzervatívny komentátor New York Times Ross Douthat text, v ktorom zhodnotil Františkov pontifikát. Tvrdí, že pápež najväčšie názorové pnutia vyvažuje tým, že na jednej strane potvrdí platné učenie cirkvi, ale zároveň naznačí výnimky v niektorých otázkach, ako napríklad možnosť za istých okolností udeľovať sviatosti rozvedeným a znovuzosobášeným. Ako to vidíte?
Imrich Gazda: Slovenský katolicizmus je veľmi ovplyvnený škrupulantstvom. V rôznych situáciách si vravíme, že v tomto bode to ešte nie je hriech, ale keď sa posunieme o centimeter, tam to už hriech je. A kto to rozsúdi? Pán farár? To je príliš jednoduché a pohodlné riešenie.
Každý z nás má však svoje svedomie, a ak si ho formujeme v Duchu Svätom, tak ono mi povie, čo je zlé. Dnes sa zbavujeme tejto zodpovednosti a František nás pozýva, aby sme viac pracovali so svojím svedomím a snažili sa duchovne rozlišovať. Dá nám to aj veľkú vnútornú slobodu. Musíme sa prehrýzť týmto škrupulantstvom, ktoré tu živili rôzne hnutia, ako napríklad beňovci.
Foto: Postoj/Martina Spišáková
Ako vnímate negatívne nastavenie mnohých veriacich na Slovensku voči pápežovi Františkovi? Zdá sa, že od pochybovania o jeho výrokoch sa v istých kruhoch prešlo až k priamemu odporu voči nemu.
František Trstenský: Určite nie je 90 percent slovenských katolíkov proti pápežovi, ale ani 99 percent nie je za.
Dôležité pre mňa je, či ide pápež František v línii Ježiša Krista. Mne svedomie hovorí, že mu ide o Krista, nezakladá inú cirkev.
Niekedy zaznievajú hlasy, prečo nezasiahne voči predstaviteľom cirkvi v Nemecku. Možno nám dá odpoveď podobenstvo o kúkoli a pšenici. Avšak Nemcom tiež jasne povedal, že nepotrebujeme ďalšiu protestantskú cirkev, čím niektorých naštval.
Vnímam, že František kráča po Božej ceste. Aj keď dostáva tzv. dubiá. Keď mala prvotná cirkev v Jeruzaleme synodu, Písmo konštatuje, že tam nastala nemalá hádka. A my dnes máme senzáciu z toho, že niektorí kardináli sa postavili a povedali iný názor. Takto to však bolo aj v prvotnej cirkvi.
František Mikloško: Pápež František povedal, že Slovensko je poézia, že je tu živá zbožnosť. Ale my tu nie sme len pre seba. Aký je stav slovenskej spoločnosti? Nikdy sme neboli takí rozbití, koľko je tu zloby.
Naším kritériom nemôže byť plný kostol, ale stav Slovenska, ako pôsobíme na ľudí vôkol nás. Toto je naša výzva, k tomu nás volá pápež, aby sme išli do sveta, aby aj naši laici išli do rôznych spoločenských pozícií a tam vydávali svedectvo.
Niekedy si čítam o tom, ako sa rodil koncil. Tam bolo toľko zákulisných ťahov. Ťažko sa mení to staré.
Imrich Gazda: Keď odvolali arcibiskupa Bezáka, niektorí na prejavy nespokojnosti reagovali tým známym: Roma locuta causa finita. No dnes neraz tí istí, ktorí vtedy takto hájili poslušnosť voči pápežovým rozhodnutiam, hovoria o Františkovi, že nekoná a nerozhoduje správne, že si dokonca zaslúži bratské napomenutie.
Kedysi boli pravovernými tí, ktorí boli verní pápežovi, kým dnes sa za jediných pravoverných vyhlasujú tí, ktorí proti pápežovi broja. Je to celé nejaké zvláštne.
Musíme sa ako cirkev menej zaoberať sami sebou a viac premýšľať nad tým, ako chceme byť kvasom a svetlom sveta.
Keď som bol mladý, chodil som na duchovné pobyty, ktoré sa volali oázy. Jednou z úloh tam bolo ísť evanjelizovať niekam do mesta alebo dediny, kde sme boli. Pekne sa nám spievalo a modlilo v katolíckej bublinke, avšak ísť medzi ľudí a pred nimi vyznať, že Boh ich miluje, to bol skutočný stret s realitou.
Aj dnes potrebujeme menej teoretizovania a viac evanjelizačného ohlasovania.
Ak sa vám tento článok páčil, vyjadrite to prosím aj svojou podporou.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.