Historický podcast
Ako zbožné ženy začali na konci antiky robiť kariéru
Emancipované sväté ženy na sklonku Rímskej ríše a ich príbeh.
Ak nás už podporujete, prihláste sa.
Príklon cisára Konštantína ku kresťanstvu a ochrana, ktorú poskytol cirkvi, umožnili ženám v 4. a 5. storočí nebývalý kariérny rozlet. V tradičnej rímskej spoločnosti, kde všetci museli vstúpiť do manželstva, lebo tak to vyžadoval zákon, žena bola matkou a manželkou. Ak sa vydala za významného muža, po jeho boku dosiahla istý vplyv.
V kresťanskej cirkvi už existovala tradícia zasvätených vdov a diakoniek a Konštantín zrušil pokuty za slobodný život a umožnil dediť majetky aj nezosobášeným, čím otvoril nové možnosti pre ženy, ktoré sa nechceli vydávať. Treba podotknúť, že možnosti sa ponúkali len príslušníčkam cisárskej rodiny, senátorskej vrstvy, bohatej pozemkovej aristokracie a vyššej strednej vrstvy. Len ženám, ktoré mali prostriedky a zázemie.
Jedným z prvých znakov nových trendov bolo hnutie domáceho asketizmu, keď často mladá vdova odmietla nový sobáš a svoju mestskú vilu alebo vidiecku usadlosť premenila na kláštor, kde začala žiť celibátne a venovať sa askéze a v mnohých prípadoch aj charite. Zmena sa dotkla aj širšej rodiny a služobníctva. Jeden z prvých príkladov je Makrína, staršia sestra významných cirkevných učiteľov.
V krátkosti priblížime aj vzdelávanie žien v rímskej spoločnosti a riziká spojené s rodením detí, čo v prípade viacerých žien mohlo byť za výberom ich nového životného štýlu, ktorý pozostával z askézy, modlitieb,zo štúdia a z charity.
Na Západe sa podobné asketické spoločenstvo sformovalo vo vile Marcelly na rímskom Aventíne a podľa slávneho pahorku aj dostalo meno Aventínske spoločenstvo, kde sa zhromaždili ženy z významných rímskych rodov a popri askéze, modlitbách a charite sa venovali aj štúdiu Biblie a gréčtiny.
Cirkevný otec a biblista Hieronym sa stal duchovným vodcom Aventínskeho spoločenstva a vzdelávanie rozšíril aj o štúdium hebrejčiny, čím vznikla dosť jedinečná kombinácia vo svojej dobe. Znalý Východu priniesol aj nové prvky do asketickej praxe. Po viacerých kontroverziách však Hieronym musel opustiť Rím a odišiel do Svätej zeme, kde najprv býval na Olivovej hore v kláštore inej rímskej aristokratky Melánie staršej.
Hieronymova spolupracovníčka Paula s dcérou Eustochiou založili zas kláštory v Betleheme pri Bazilike narodenia, kde sa nakoniec usadil aj Hieronym. Bohaté ženy sa tak stali mecenáškami kláštorov, staviteľkami a vedúcimi svojich malých spoločenstiev. Príkladom im mohla byť matka cisára Konštantína Helena, ktorá v hodnosti cisárovnej v roku 326 uskutočnila cestu do Palestíny, kde v mene svojho syna zakladala kostoly a podľa tradície hľadala relikvie.
Príklady Heleny a významných aristokratiek nasledovali aj ďalšie ženy. Cesta do Svätej zeme sa stala formou osobnej zbožnosti a rímska spoločnosť tolerovala odchod ženy na púť na miesta spojené so životom Ježiša alebo s dejinami starozákonného Izraela.
Podobné spoločenstvo zbožných dám z vysokej spoločnosti existovalo aj v Konštantínopole pod vedením Theodosie, ale o ňom máme menej informácií ako o Aventínskom spoločenstve. Isté však je, že nedosahovalo intelektuálne kvality svojho rímskeho náprotivku, hoci tiež kládlo dôraz na vzdelávanie a vzišlo z neho viacero zaujímavých osobností.
Tieto formy života ovplyvneného askézou, celibátom, modlitbami, štúdiom, charitou a v niektorých prípadoch aj putovaním a staviteľstvom však trvali približne sto rokov od polovice 4. do polovice 5. storočia. Politické udalosti, nestabilita, kolaps Západorímskej ríše a všeobecné nebezpečie na cestách spojené so snahou cirkevných otcov na Chalcedónskom koncile (451) vniesť väčší poriadok a disciplínu do rodiaceho sa monasticizmu viedli k útlmu rozletu, ktorým sa vyznačovalo toto ženské hnutie. Došlo k strate voľnosti, ktorú mali prvé tri generácie, hoci ženy aj neskôr zakladali kláštory, kostoly, chodili na púte.
Doc. Mgr. Helena Panczová, PhD., je klasická filologička, pôsobí na Katedre biblických a historických vied Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, kde vyučuje klasickú latinčinu a biblickú gréčtinu. Okrem toho sa venuje prekladom hagiografických a teologických diel z neskorej antiky, z ktorých viaceré vyšli v edícii Starokresťanská knižnica vydavateľstva Dobrá kniha. Prekladala aj žalmy (vydané v roku 2018), zostavila grécko-slovenský slovník (2012) a pôsobí v medzinárodnom tíme, ktorý zostavuje historicko-teologický lexikón Septuaginty. Okrem Trnavskej univerzity pôsobila aj na Univerzite v Helsinkách a v Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.