Henri de Lubac
Obnoviteľ Tradície, ktorý nemohol vyučovať, no neskôr sa stal teológom storočia
Prinavrátil do povedomia myslenie cirkevných otcov. Ján Pavol II. o ňom vravieval: „Skláňam svoju hlavu pred pátrom de Lubacom.“
Foto: commons.wikimedia.org
Keď príde na otázku, ktorý katolícky mysliteľ 20. storočia slúžil ako intelektuálny učiteľ občas úplne odlišne zmýšľajúcim teológom a mužom cirkvi, napríklad Josephovi Ratzingerovi, Hansovi Ursovi von Balthasarovi, Walterovi Kasperovi a Karlovi Lehmannovi, odpoveď je jednohlasná: Henri de Lubac.
Tento jezuitský páter, ktorého pápež Ján Pavol II. v roku 1983 kreoval na kardinála, je jedným z najvýznamnejších teológov 20. storočia a svojimi spismi a osobnosťou výrazne ovplyvnil nielen mnohých teológov, ale aj priebeh Druhého vatikánskeho koncilu.
Návrat k cirkevným otcom a prameňom
Henri-Marie Joseph Sonier de Lubac, ako sa volal teológ narodený v roku 1896 vo francúzskom Cambrai a pochádzajúci zo šľachtickej rodiny, vstúpil vo veku iba 17 rokov do Spoločnosti Ježišovej, ktorej členom bol až do konca svojho života.
V roku 1914, na začiatku prvej svetovej vojny, bol odvedený do armády a v roku 1917 utrpel vážne zranenie hlavy, ktorého následky, napríklad bolesti hlavy a závraty, ho zaťažovali po celý život a nútili ho opakovane prerušiť jeho intelektuálnu činnosť.
Až do obdobia krátko pred odchodom na front v roku 1914 a potom v rokoch 1920 až 1928 de Lubac študoval filozofiu a teológiu medziiným v Canterbury, na britskom ostrove Jersey v Lamanšskom prielive, v Hastingse a Lyone a počas týchto rokov položil základy svojich rozsiahlych teologických vedomostí a prác.
Počas týchto zdanlivo pokojných rokov sa de Lubac prejavil ako vášnivý a systematický čitateľ literatúry cirkevných otcov – a vďaka tomu sa mu okrem získania obrovského množstva vedomostí podarilo zhromaždiť aj veľkú pokladnicu citátov, ktoré usporiadal podľa cirkevných otcov a tém. To mu umožnilo spísať svoje neskoršie diela v prekvapujúco krátkom čase – a svoje občas prekvapujúce tvrdenia a názory starostlivo podložiť početnými odkazmi na pramene.
De Lubac, ktorý bol vnímaný ako veľmi inteligentný a mal vznešené vystupovanie, začal už od roku 1923 vyučovať a v roku 1927 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1929 až 1961 bol profesorom fundamentálnej teológie a dejín náboženstva na Institut catholique v Lyone.
V roku 1938 vydal svoje prvé dielo, prelomový Catholicisme, ktorý do nemčiny v roku 1943 nepreložil nikto menší ako Hans Urs von Balthasar – spočiatku pod názvom Katholizismus als Gemeinschaft (Katolicizmus ako spoločenstvo), ale od roku 1970 ako Glauben aus der Liebe (Veriť z viery).
Von Balthasar študoval teológiu u Henriho de Lubaca v Lyone v rokoch 1933 až 1937 – a v priebehu rokov sa stal nielen hlavným prekladateľom de Lubaca, ale vďaka svojmu vydavateľstvu Johannes-Verlag so sídlom v Einsiedelne aj hlavným šíriteľom de Lubacových diel v nemecky hovoriacich krajinách.
Priekopník návratu k zdrojom
Kardinál Joseph Ratzinger v 80. rokoch 20. storočia napísal o význame de Lubacovho diela Catholicisme (Katolicizmus) pre svoj vlastný život a pre katolícku teológiu 20. storočia:
„Stretnutie s týmto dielom sa pre mňa stalo zásadným ukazovateľom na mojej teologickej ceste. Lubac ... nám zviditeľňuje základnú intuíciu kresťanskej viery novým spôsobom, takže z tohto vnútorného centra sa všetky detaily ukazujú v novom svetle... Myšlienka katolíckeho, všeobsiahleho ... je kľúčom, ktorý otvára dvere k správnemu pochopeniu celku. Obdivuhodné je, že Lubac ... necháva prehovoriť cirkevných otcov, a tak nám umožňuje počuť hlas pôvodu v jeho sviežosti a úžasnej aktuálnosti.“
Vďaka svojmu teologickému prístupu, ktorý prinavrátil do povedomia myslenie latinských a gréckych cirkevných otcov, sa de Lubacovi podarilo stať sa priekopníkom hnutia „návratu k prameňom a cirkevným otcom“, ktoré sa často iritujúco označuje ako „Nouvelle théologie“.
Toto hnutie, dnes správne nazývané „Ressourcement“, sa nezaujímalo len o patristickú teológiu, ale aj o spirituálnu biblickú exegézu, typológiu, umenie, literatúru a mystiku – a mohlo tak nadviazať na prácu pravoslávnych teológov, ako boli Georgij Florovskij, Vladimir Losskij a Alexander Schmemann, ale zároveň vyvolalo veľké podráždenie v Katolíckej cirkvi.
Najskôr zákaz vyučovať, potom teológ storočia
V dôsledku toho niektoré z približne 40 diel, ktoré Henri de Lubac napísal v priebehu desaťročí, boli považované za „modernistické“, najmä v novotomistických kruhoch v 50. rokoch 20. storočia.
Po tom, čo pápež Pius XII. vo svojej encyklike Humani generis v roku 1950 zjavne jasne odmietol túto „Nouvelle théologie“ bez toho, aby výslovne menoval de Lubaca a ďalších, mu jezuitský rád na osem rokov zakázal vyučovať pre jeho náuku o milosti, ktorú predstavil vo svojom diele Surnaturel z roku 1946 – bola to situácia, ktorá mala natrvalo poškodiť de Lubacov vzťah so Spoločnosťou Ježišovou.
Avšak de Lubac urobil z núdze cnosť a v tej dobe publikoval, keďže sa už nesmel vyjadrovať k cirkevným a katolíckym témam, tri knihy o budhizme. Neskôr v ďalších troch knihách bránil svojho náboženského brata Pierra Teilharda de Chardina (1881 – 1955) proti jednostrannej a deštruktívnej kritike, pričom však neprehliadal slabé stránky Teilhardovho myslenia.
V roku 1960 bol de Lubac napokon rehabilitovaný: lyonský arcibiskup a kardinál Pierre-Marie Gerlier ho vymenoval za svojho poradcu na Druhom vatikánskom koncile – a práve de Lubacov vplyv na koncilové dokumenty Lumen gentium a Gaudium et spes, ako aj vplyv, ktorý mali jeho spisy a myšlienky na mnohých účastníkov koncilu pred koncilom, je medzi odborníkmi považovaný za nesporný.
Obhajca Tradície
Neskoršia „pokoncilová kríza“ podnietila myšlienkového vodcu súčasného katolicizmu, aby jasne argumentoval v prospech Tradície. Vo svojej knihe Kríza na spásu diagnostikoval:
„Tradícia cirkvi je nesprávne hodnotená a vnímaná len ako príťaž. (...) Táto Tradícia, ktorá sa prijíma s vierou a pokračuje vo viere, sa arogantne stavia do protikladu k vlastnej osobnej ‚reflexii‘.“
Tradícia, ktorú Henri de Lubac nanovo vyniesol na svetlo vďaka intenzívnemu skúmaniu cirkevných otcov (Veriť z lásky), prehodnoteniu štvorzmyslu Svätého písma u Origena (Duch z dejín), definovaniu podstaty cirkvi (Corpus Mysticum, Cirkev) a viery (Credo) a vďaka prieniku do filozoficko-politického nihilizmu (Mimo Boha. Tragédia ateistického humanizmu).
Ako vravieval Ján Pavol II.: „Skláňam svoju hlavu pred pátrom de Lubacom.“
Pôvodne publikované v nemeckých novinách Die Tagespost. Preložil o. Ján Krupa.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.