Druhý vatikánsky koncil
Ako sa koncil realizoval na Slovensku
Otázok sa netreba báť. Potrebujeme rozlišovať duchov, spúšťať pozitívne trendy a najmä nedávať uzdu Duchu Svätému.
Ilustračné foto - TASR/Štefan Puškáš
V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.
Koordinátorom projektu je pedagóg na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.
Od ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu sme vzdialení už takmer 60 rokov. Za ten čas sa veľa zmenilo vo svete a veľa sa zmenilo aj v cirkvi. Po novembri 1989 sa dejiny zrýchlili aj na Slovensku.
Keď sme (viacerí autori) v roku 2015 pri príležitosti štvrťstoročia života v politicky slobodných podmienkach napísali texty o situácii cirkvi na Slovensku, svoju publikáciu sme vo vzťahu k programovému dokumentu pápeža Františka Evangelii gaudium (EG) nazvali Radosť evanjelia na Slovensku. Publikácii sa dostalo odmietnutia i prijatia. Jeden mladší aktívny kňaz z Bratislavy „ocenil“ naše texty približne týmito slovami: „Autori sú zatrpknutí starci, ktorí sa neobjektívne odvolávajú na prekonaný Druhý vatikánsky koncil a ubolene sa pozerajú na súčasný vývoj cirkvi.“
Od roku 2021 prebieha v Katolíckej cirkvi XVI. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov o synodalite. V súčasnosti sa nachádza vo svojej tretej (celosvetovej) fáze. Viacerí komentátori pokladajú túto synodu za najvýznamnejšiu udalosť Katolíckej cirkvi od čias koncilu. Pápež František sa na adresu aktuálnej synody opakovane vyjadril, že ju nevníma ako Tretí vatikánsky koncil, ale ako realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu. Takže môžeme si vybrať: koncil prekonaný alebo, naopak, čakajúci na svoje naplnenie.
Realizácia koncilu sa od roku 1965 diala v Katolíckej cirkvi v rôznych oblastiach, v rôznej intenzite a na rôznych úrovniach. Tento proces nie je ukončený. V seriáli článkov o dejinách, význame a odkaze koncilu pod patronátom Pavla Hraboveckého sa čitatelia môžu dozvedieť, o čom koncil bol a čo od jeho reflexie a aplikácie ešte možno očakávať.
Ak sa pýtame, nakoľko sa koncil reflektoval a realizoval na Slovensku, pokúsim sa na túto otázku odpovedať pripomenutím toho, čo sa vo svetovej cirkvi pokladá za trvalé výsledky koncilu, a porovnať ich so situáciou na Slovensku. V ďalšom kroku poukážem na dve historické príležitosti, keď koncil mohol silno zarezonovať v našich podmienkach, ale z politických i vnútrocirkevných dôvodov sa to nepodarilo. Tretia príležitosť sa deje práve dnes, ešte sme ju nepremeškali.
Trvalé výsledky koncilu
Na začiatku koncilu nebolo jasné, čo bude jeho agendou a k čomu presne sa koncil dopracuje. Pri zvolaní koncilu to nebolo v detailoch jasné ani pápežovi Jánovi XXIII. Traduje sa jeho gesto, ako raz otvoril okno vo svojej pracovni a povedal: „Od koncilu očakávame, že vpustí dovnútra čerstvý vzduch.“ V tejto súvislosti sa objavil aj pojem aggiornamento, čiže aktualizácia, zdnešnenie.
V ohnisku aggiornamenta cirkvi sa celkom pochopiteľne objavila potreba liturgickej reformy, ktorá sa pokladá za najvýraznejší výsledok koncilu. V liturgii sa čoskoro po koncile presadilo používanie národných jazykov, pričom viac ako o jazykovú zrozumiteľnosť išlo o aktívnejšie zapojenie veriacich do slávenia bohoslužieb.
Zmeniť sa mala aj pozícia účastníkov liturgie. Spoločenstvo rozdelené na klérus a ľud, posvätených a obyčajných, malo sa vo svojom výraze zmeniť na jednu rodinu sláviacu liturgiu. Preto bola mreža medzi svätyňou a kostolnou loďou odstránená a do stredu slávenia sa dostal obetný stôl ako symbol Kristovej prítomnosti.
S liturgiou úzko súviselo poňatie cirkvi, ktorá sa nemá deliť na aktívnych a pasívnych členov, na kompetentných a nekompetentných. Členovia cirkvi sa odlišujú svojimi darmi a úlohami, ale ich služba spoločenstvu a misijné povolanie sú spoločné. Namiesto klerikálno-hierarchického obrazu cirkvi sa presadil obraz cirkvi ako spoločenstva a putujúceho Božieho ľudu vo svete.
V congarovskom duchu koncil oddeľuje to, čo sa meniť nemôže – poklad viery –, od toho, čo sa meniť a reformovať musí – mravy, cirkevná...
Zásadne sa zmenil aj postoj cirkvi k iným kresťanským spoločenstvám a tiež voči nekresťanským náboženstvám i neveriacim. Ožil ekumenizmus, snaha o zjednotenie kresťanov. Zo včerajších bludárov a odpadlíkov sa stali „odlúčení bratia a sestry“, spojenci vo viere v Boha a v nasledovaní Krista.
Nekresťanským náboženstvám sa priznalo nedokonalé, ale predsa aspoň čiastočné poznanie Boha a prítomnosť jeho milosti a ocenila sa snaha mnohých inovercov o poctivý život podľa svedomia. Osobitne sa vyzdvihlo spoločné duchovné dedičstvo kresťanov a židov.
Samotné Božie zjavenie sa viac ako poklad tajomných znalostí stalo vzťahom, osobným darovaním sa Boha, pričom sa vyváženejšie začal vnímať vzťah Písma, Tradície a Učiteľského úradu cirkvi.
Zmenil sa aj vzťah cirkvi k svetu. Cirkev ho prestala vnímať predovšetkým ako priestor nepriateľa a priznala, že hoci svet v mnohých oblastiach nevie o Bohu, on v ňom pôsobí, prihovára sa mu a koná v ňom – zvlášť cez znamenia čias, teda dejinné udalosti a výzvy. Cirkev sa za svet cíti byť zodpovedná, chce mu byť znamením i prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a zároveň jednoty celého ľudského pokolenia (LG 1).
Zmenilo sa aj chápanie ľudských práv a slobody svedomia. Namiesto obviňovania, že pri odkaze na ľudské práva ide o snahu emancipovať sa od Boha (a jeho cirkvi), sa v základoch ľudských práv a náboženskej slobody rozpoznali hlavné princípy evanjelia.
Výsledky koncilu na Slovensku
Začiatkom 60. rokov 20. storočia žila Katolícka cirkev na Slovensku vo veľmi obmedzených podmienkach. Jej verejná činnosť bola zúžená vlastne len na bohoslužby v kostoloch, aj to pod dozorom štátu. Ľudia na Slovensku sa z občasných správ dozvedeli, že sa nejaký koncil koná a že slovenskí biskupi dostali povolenie vycestovať do Ríma. Témy koncilu ani jeho atmosféru si však predstaviť nevedeli a nemohli ani tušiť, akú eufóriu medzi ľuďmi v slobodnom svete vyvolal.
V slovenskej cirkvi sa po koncile najskôr prejavila reforma liturgie. Vo farnostiach sa bohoslužby začali sláviť v slovenčine a na národnostne zmiešanom území aj v maďarčine. Takmer vo všetkých kostoloch sa odstránili mreže oddeľujúce kostolnú loď a svätyňu a narýchlo sa inštalovali obetné stoly a ambóny. Homílie sa stali súčasťou slávenia eucharistie a laici začali čítať pri bohoslužbách. Na novú liturgiu si ľudia pomerne rýchlo zvykli; istý čas sa diskutovalo, či môžu ženy čítať priamo od ambóny alebo musia byť počas čítania mimo svätyne... Menšiu diskusiu vzbudilo aj podávanie rúk – znak pokoja.
Viac ako reflexia koncilových textov bratskejšej atmosfére v cirkvi a rovnejšiemu vzťahu medzi kňazmi a laikmi napomohla aktuálna situácia prenasledovanej cirkvi v Československu. Kým napríklad vo Francúzsku bol za pápeža Pia XII. zakázaný experiment kňazov robotníkov, ktorí dobrovoľne išli pracovať do sekularizovaného prostredia, v našich podmienkach po roku 1950 tisíce kňazov a rehoľníkov prešlo väzeniami a pracovnými tábormi a potom mali povolené pracovať len vo „výrobe“, teda v robotníckych profesiách.
Táto skúsenosť sa nevyhnutne odrazila v chápaní kňazstva i rehoľného života. K čomu na Západe dospeli bratia v Taizé alebo Malí bratia a Malé sestry Ježišove ako duchovní dedičia Charlesa Foucaulda so svojím konceptom nasledovania chudobného Ježiša uprostred sveta, k tomu v podmienkach prenasledovanej cirkvi prirodzene dospeli stovky katolíckych kresťanov v Československu.
Komunisti časť slovenského episkopátu do Ríma nepustili, od ostatných požadovali slová o svetovom mieri.
Veľmi chýbala teologická literatúra. Zo zahraničia sa síce knihy a publikácie pašovali, ale bolo ich málo a zväčša išlo o knižky na duchovné povzbudenie. Teologické diela boli zriedkavé. Výnimočne sa stalo, že Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vydal dogmatiku Michaela Schmausa (viac dielov, okolo roku 1980). Kniha sa tajnými cestičkami dostala k niektorým kňazom na Slovensku.
V tomto prípade však išlo o predkoncilového teológa, o čom vydal svedectvo aj Joseph Ratzinger vo svojej autobiografii: „V mojej habilitačnej práci videl nebezpečný modernizmus“ (J. Ratzinger/Benedikt XVI.: Z môjho života. Dobrá kniha, Trnava 2005, s. 68). To bolo v roku 1956. Schmausovo dielo sa medzi niektorými slovenskými kňazmi dlho chápalo ako „moderná dogmatika“.
Počas štúdia sme predsa len objavili jednu legálnu dieru v systéme. Blízko dnešného Hlavného námestia v Bratislave sa nachádzala predajňa zahraničnej literatúry, kde sa dali objednať knihy z katolíckeho vydavateľstva Benno-Verlag v Lipsku v bývalej NDR. V Československu nič podobné nejestvovalo. Ak sme v 70. rokoch minulého storočia mohli čítať texty koncilových teológov, ak sme sa dostali ku kvalitným homileticko-exegetickým príručkám a tiež ku katechetickým podkladom na vyučovanie náboženstva, tak to bolo vďaka tomuto kanálu.
Na teologickej fakulte v Bratislave však naďalej prežívala neoscholastika. Výnimkou boli prednášky profesora pastorálnej teológie a homiletiky Jozefa Vrableca. Spomínam si, ako nám odporúčal: „Ak nechcete v nedeľu na kázni tárať, prečítajte si počas prípravy homílie príslušnú pasáž z Holandského katechizmu“ (ten sme si vytlačili v seminári na spôsob samizdatu).
Rok 1968 a Dielo koncilovej obnovy
V dejinách pokoncilovej cirkvi na Slovensku jestvuje niekoľko medzníkov, ktoré sa mohli stať bodom zlomu, z ktorého by slovenská cirkev odhodlane vykročila na cestu Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé dva medzníky sa tým pozitívnym zlomom z viacerých dôvodov nestali, ten tretí je stále aktuálny.
Prvou príležitosťou bol rok 1968, počas ktorého sa po zmenách vo vedení štátu otvorili v Československu možnosti slobodnejšej existencie aj pre cirkev. Všetky organizácie pôsobiace vo verejnom priestore (politické strany, záujmové spolky, športové zväzy a takisto i cirkvi) boli nielen regulované zákonmi, ale mali sa aj nejako zúčastňovať na spolupráci so štátnymi orgánmi pri „budovaní socializmu“.
Pre cirkev (presnejšie pre kňazov) bolo takou organizáciou Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva (MHKD). Pomerne rýchlo po uvoľnení politických pomerov zaktivizovali sa aj katolícki kňazi a laici. Kňazi, ktorí sa angažovali v MHKD, boli dotlačení k tomu, aby zo skompromitovanej organizácie vystúpili, a „mierové hnutie“ zaniklo.
Keďže vo vtedajších pomeroch bolo prirodzené, že katolíci majú mať okrem cirkevnej administratívy aj nejakú spoločenskú organizáciu, ktorá by ich v spoločnosti a voči štátnym orgánom reprezentovala, zrodila sa v priebehu niekoľkých týždňov nová organizácia a dostala názov Dielo koncilovej obnovy (DKO). V tejto organizácii sa združili biskupi, kňazi, laici, odtajnení kňazi i väzni komunistického režimu. DKO sa malo stať priestorom spolupráce medzi katolíkmi a súčasne organizáciou, cez ktorú budú katolíci participovať na živote sekulárnej spoločnosti.
Aj z odstupu niekoľkých desaťročí nás môže prekvapovať, ako katolíci v roku 1968 nepožadovali len nápravu krívd a povolenie na slobodné fungovanie svojich inštitúcií. Viac ako 50 rokov pred ideou pápeža Františka o synodálnej cirkvi si založili synodálnu organizáciu spoločnú pre kňazov a laikov. A spontánne ju nazvali Dielo koncilovej obnovy.
Prvá konferencia DKO sa uskutočnila v Bratislave 17. apríla 1968. Zachoval sa záznam, ako sa kňaz Spišskej diecézy Jozef Kútnik-Šmálov vyslovil, že „na hnutí koncilovej obnovy majú mať účasť a zastúpenie kňazi i laici, čo je v duchu koncilu vec prirodzená“.
Celoštátne ustanovujúce zhromaždenie DKO sa konalo v dňoch 13. – 14. mája 1968 na Velehrade. Trnavský biskup Ambróz Lazík na tomto zhromaždení hovoril o najdôležitejších koncilových dokumentoch. Neskôr v diecéznom obežníku nabádal kňazov, aby zintenzívnili svoj duchovný život v duchu koncilu a na svojich kňazských zasadaniach debatovali o koncilových dokumentoch.
Viac ako 50 rokov pred ideou pápeža Františka o synodálnej cirkvi založili veriaci v Československu synodálnu organizáciu spoločnú pre kňazov a laikov. A spontánne ju nazvali Dielo koncilovej obnovy.
V roku 1968 sa zápas o politické oslobodenie cirkvi a úsilie o realizáciu koncilu prepojili. Biskupom, kňazom i mnohým laikom bolo jasné, že koncil otvára novú etapu života cirkvi. Kým v západnej Európe boli obnovné myšlienky koncilu ovocím dlhoročnej práce teológov, v našich podmienkach sa tieto myšlienky otestovali a overili najmä v praxi prenasledovanej cirkvi, ktorá sa zbavovala klerikalizmu vo väzeniach, pracovných táboroch a vo „výrobe“, ktorá si vytvárala alternatívne formy pastoračnej činnosti, ako aj paralelné inovatívne štruktúry.
Spomínam si na vyjadrenie Jána Srnu (+ 1984), provinciála Spoločnosti Ježišovej (1946 – 1977), ktorý v jednej svojej úvahe skomentoval situáciu približne týmito slovami: „Neboli to predovšetkým komunisti, čo nás vyhnali z kláštorov. Bola to Božia ruka, ktorá nás poslala von zo spôsobu života, ktorý už nezodpovedal novým potrebám ohlasovania a žitia evanjelia.“
Šancu väčšmi realizovať Druhý vatikánsky koncil ukončila okupácia ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. Demokratizačný proces nemohol pokračovať a za týchto okolností ministerstvo vnútra v Prahe stanovy DKO neschválilo. Vo verejne pôsobiacej časti cirkvi sa výsledky koncilu prejavili už len v oblasti liturgie, aj to veľmi selektívne. Súvis medzi novou liturgiou a novým sebapochopením cirkvi sa nedocenil.
Z konca 70. rokov 20. storočia si spomínam, ako na každej kňazskej schôdzi (rekolekcii) odborníci na liturgiu hodnotili spoločné slávenie svätej omše, ako pripomínali, že svätostánky (pokiaľ je možné) majú byť umiestnené mimo svätyne (napríklad v bočnej kaplnke a počas dňa prístupné na poklonu) a že vo svätostánkoch nemajú byť uložené konsekrované hostie „do zásoby“. Svätá omša sa mala sláviť ako stretnutie spoločenstva, do ktorého prichádza Kristus, nie ako časopriestor, kde je Kristus vopred a vždy prítomný, akoby bez súvislosti s aktuálnym konaním a modlitbou cirkvi.
Zdá sa, že postupne sa na viaceré akcenty obnovenej liturgie zabudlo a po 50 rokoch sa „zákonite“ objavili mladší kňazi, ktorí koncilom pohŕdajú a záľubu nachádzajú v tridentskej liturgii – najlepšie za zatvorenými dverami.
Teológovia dnes musia odpovedať na otázku, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou.
Niečo z koncilu sa uchovalo v tzv. tajnej cirkvi. V rokoch 1970 – 1989 ju tvorili predovšetkým v ilegalite pôsobiaci členovia rehoľných rádov, tajne vysvätení kňazi a aktívni laici, ktorí sa angažovali v rozličných duchovných hnutiach a v laickom apoštoláte. Viacerí z týchto ľudí mali kvalitné vzdelanie ešte spred roka 1950, ovládali cudzie jazyky a po svojich linkách sa dostali k zahraničnej teologickej literatúre. Ak sa niekde na Slovensku v tých rokoch koncil hlbšie reflektoval či dokonca žil, bolo to najmä medzi týmito ľuďmi.
Kňazi tajnej cirkvi po dlhé roky neslávili eucharistiu s pozlátenými nádobami a v nádherných rúchach. Nemuseli sa domáhať povolenia, aby apoštolovali medzi robotníkmi a na perifériách spoločnosti. Tam žili, pracovali a evanjelizovali po celé roky. Zmysel aggiornamenta nemuseli namáhavo objavovať.
Spomínam si na jezuitu Emila Krapku, ktorý mal po roku 1970 zakázanú činnosť v pastorácii a v jezuitskom kostole v Trnave pôsobil ako organista. V malom domčeku na Kopánke, kde sme ho navštevovali, mal už vtedy do slovenčiny preložené a skomentované spisy koncilových teológov (K. Rahnera, Y. Congara a ďalších).
V 70. rokoch 20. storočia sa v Československu rozvinula aj alternatívna časť tajnej cirkvi, v ktorej boli kňazi vysvätení v gréckokatolíckom obrade, hoci boli väčšinou rímskokatolíci. Mali civilné zamestnania a rodiny. Na Slovensku ich mohlo byť asi sto. S kňazmi oficiálnej cirkvi spolupracovali na základe overenej dôvery. Po roku 1989 okrem výnimiek neboli títo kňazi zaradení do oficiálnych štruktúr. Existencia týchto alternatívnych spoločenstiev bola tiež dôsledkom koncilu a čítania „znamení čias“ v podmienkach prenasledovania.
Rok 1989 a mlčanie o koncile
Ďalšiu príležitosť na realizáciu koncilu priniesol Slovensku november 1989. Spoločnosť sa oslobodila od diktátu komunistickej strany a Katolícka cirkev mohla obnoviť svoju činnosť i svoje štruktúry. Na krátky čas zavládlo očakávanie, že sa usporiada celonárodná synoda, na ktorej sa pomenujú deficity i pozitívne skúsenosti po rokoch prenasledovania, a že slovenská cirkev nadviaže na prerušenú ideu DKO.
Ak v tej dobe bola nejaká vízia, podľa ktorej sa postupovalo, tak kdesi v pozadí to bola predstava o ideálnom stave spred roka 1948, keď „ešte slovenský národ nebol pokazený“ a cirkev mala váhu v spoločnosti. Druhý vatikánsky koncil ako určujúca vízia obnovy cirkvi sa nespomínal.
Faktom je, že sloboda pre cirkev v Československu a v celej východnej Európe prišla v čase, keď Katolícka cirkev vo svete zažívala ústup od koncilu. Informácie o napätí medzi tzv. konzervatívnym a tzv. progresívnym krídlom v cirkvi sa dostali aj na Slovensko. Slovenskí kňazi, ktorí prežili desaťročia v emigrácii, zväčša varovali pred pokoncilovým vývojom na Západe.
Vedenie cirkvi na Slovensku si všímalo spory vo svetovej cirkvi a hodnotilo ich ako dôsledok prehnane progresívneho výkladu koncilu. Príčiny sporov sa hlbšie neanalyzovali.
Vyhrotené spory okolo smerovania cirkvi bolo možné sledovať v susednom Rakúsku. Veľké osobnosti koncilu, ako bol predovšetkým kardinál Franz König, postupne nahradili konzervatívnejší biskupi, ktorých pôsobenie vyvolalo veľký odpor medzi katolíkmi. Veľké otrasy zažila cirkev aj v ďalších krajinách západnej Európy, v USA i v Latinskej Amerike.
Vedenie cirkvi na Slovensku si všímalo tieto spory vo svetovej cirkvi a hodnotilo ich ako dôsledok prehnane progresívneho výkladu koncilu. Príčiny sporov sa hlbšie neanalyzovali. Pri správach o cirkvi na Západe časť slovenských katolíkov prepadla dojmu, že sme si lepšie uchovali pravú vieru. Vrátil sa však aj strach zo sveta a nechcené dedičstvo uzavretosti.
Cirkevná organizácia sa v slobodných pomeroch obnovovala bez toho, aby sme sa pýtali, či naozaj chceme a potrebujeme tú starú podobu cirkvi, ktorú zničil komunistický režim. Experimenty z čias tajnej cirkvi sa skončili, skúsenosť z predrevolučného obdobia sa stala nezaujímavou, cirkev sa právne a ekonomicky stabilizovala a navonok zjednotila. Až do otrasu okolo odvolania arcibiskupa Róberta Bezáka z postu trnavského arcibiskupa v roku 2012 sa všetko zdalo viac-menej v poriadku.
Pápež František a návrat ku koncilu
Tretia historická príležitosť na realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu nastala (aj) pre Slovensko s pápežom Františkom. Dňa 16. apríla 2013, na narodeniny emeritného pápeža Benedikta, mu František počas homílie poblahoželal a zároveň hovoril o nedostatočnom uskutočňovaní koncilu: „Duch Svätý nás obťažuje. Koncilu staviame pomník, ale taký, ktorý nás nebude vyrušovať. Nechceme sa zmeniť a sú také hlasy, ktoré vôbec nechcú ísť dopredu, ale späť. Duchu Svätému sa chce nasadiť uzda.“
Ak si chceme dať odpoveď na otázku, nakoľko sa koncil realizoval na Slovensku, musíme si dať odpoveď na otázku, nakoľko sa dnes na Slovensku snažíme pochopiť a prijímať podnety pápeža Františka, a to počnúc jeho programovým dokumentom Evangelii gaudium až po práve prebiehajúci synodálny proces.
Nejestvuje žiadna štatistika o tom, či sa kňazi na Slovensku, ktorí sa každý mesiac stretávajú na svojich úradných zasadnutiach, venujú dokumentu EG, ďalším pápežovým textom a výstupom zo súčasnej synody. Bol by som dosť prekvapený, ak by z niektorého dekanátu prišla informácia, že sa v ňom kňazi pravidelne formujú v zmysle podnetov pápeža Františka (a následne k tomu vedú veriacich).
Pred dvoma rokmi pápež František osobne navštívil Slovensko. Svedectvá a pápežove príhovory z návštevy máme zdokumentované, predpokladám, že v dlhodobom procese nás aj duchovne ovplyvňujú. O konkrétnych zmenách či rozhodnutiach, ktoré by sa v dôsledku tejto návštevy prijali, sa však asi nedá hovoriť.
Pápež na Slovensku ukázal pozitívne líderstvo a ponúkol zmysluplnú víziu. Ide o to, ako s tým teraz naložíme.
Podľa vyjadrenia pápeža Františka je v súčasnosti prebiehajúca synoda pokusom o realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu. Sme však o synode a jej priebehu dostatočne informovaní a najmä duchom synody formovaní? Plníme si základné povinnosti.
KBS zriadila osobitnú stránku, kde si záujemci nájdu dokumenty a aktuálne informácie. Stretnutia prvej fázy synody sa uskutočnili asi v 40 % farností. V texte celoslovenskej syntézy nájdeme priznanie, že „časť Božieho ľudu túžila vysloviť svoj postoj a názor, ale iní sa netúžili zapojiť... a že strach zapojiť sa bolo cítiť aj u značnej časti kňazov“. Nezáujem i strach majú svoje dôvody. Jedným z nich môže byť, že hoci sa synoda ohlásila a urobili sa príslušné administratívne postupy, skutoční hýbatelia synody medzi nami chýbajú.
Text celosvetovej syntézy z prvej synodálnej fázy Rozšír priestor svojho stanu sa po preklade do slovenčiny tiež nestal podkladom na rozhovory v našich farnostiach ani na kňazských stretnutiach. Aspoň to nie je známe. Príprave na kontinentálne zhromaždenie synody v Prahe bolo venované jedno stretnutie s vybranými účastníkmi koncom januára 2023 v Nimnici. V Katolíckych novinách sa počas ostatných dvoch rokov objavili malé zmienky o súčasnej synode. Viac článkov venovaných synode však bolo len v č. 40 z 8. októbra 2023 pri príležitosti začatia tretej fázy synody v Ríme.
Keď sa pýtam ľudí, ktorí majú o synodálnu tému záujem, ako sú informovaní, povedia, že sa niečo dočítali na internete. Z prístupných referátov a komentárov na tému synody sa ľudia dozvedajú, že jestvujú konzervatívci a progresívci v cirkvi, ba dokonca i zarytí kritici synodálneho procesu medzi kardinálmi. Väčšina týchto článkov na internete nevzbudzuje nadšenie pre synodu.
Niektoré komentáre skôr spochybňujú jej zmysel a ďalšie pôsobia dojmom akejsi neutrality, akoby názory tzv. konzervatívcov a tzv. progresívcov v cirkvi mohli byť posudzované pol na pol. Chýba mi jasná podpora pre výklad Druhého vatikánskeho koncilu v duchu vyjadrení pápeža Františka a vedúcich osobností synodálneho procesu.
Dňa 28. novembra 2023 bol odhlasovaný záverečný dokument prvej časti tretej fázy synody s vysokým percentom súhlasu. Do ďalšieho zasadania synody, tentoraz už s konkrétnymi uzávermi, nám zostáva takmer celý rok na reflexiu či meditáciu.
Záver
V roku 2023 myslím na rok 1968, na to úžasné spontánne povstanie množstva slovenských kňazov a laikov so svojimi biskupmi, ktorým bolo jasné, že potrebujú „dielo koncilovej obnovy“. Myslím aj na tie ďalšie roky, ktoré nastali po potlačení pokusu o demokratizáciu spoločnosti, počas ktorých sa angažovali a obetovali tisíce ľudí, a to zväčša bez priamej podpory oficiálnych cirkevných predstaviteľov.
S trochou preháňania hovorievam, že ak by sme po roku 1989 nepohrdli vlastnou skúsenosťou, keď sme v období prenasledovania napriek mnohým prekážkam rozvinuli sieť najrozličnejších aktivít, mohli byť dnes slovenskí a českí katolíci lídrami synodálneho procesu v Európe.
Samozrejme, zostáva mnoho otázok. Tie dôležité si kladú v každej miestnej cirkvi vo svete: Ako sa dá prepojiť idea a prax bratskej a sesterskej synodálnej cirkvi s úlohou pápeža, biskupov a kňazov? Ako si v praxi predstavovať spoločné povolanie a misiu všetkých pokrstených? Ako sa bude rozhodovať o tom, čo cirkev učí a čo je záväzné? Ako má byť cirkev voči svetu kritická a zároveň milosrdná?
Otázok sa netreba báť. Už tým, že ich vyslovujeme (a pokúšame sa hľadať odpovede), ich zodpovedáme. V cirkvi veríme, že sa to deje pod vedením Ducha Svätého. Netreba vedieť všetko vopred, ale ako pripomína pápež František, potrebujeme rozlišovať duchov, spúšťať pozitívne trendy a najmä nedávať uzdu Duchu Svätému.
V seriáli o Druhom vatikánskom koncile ste si už mohli prečítať:
Martin Maďar: Interpretácia a realizácia koncilu: od pápeža Pavla VI. po Františka
Pavol Hrabovecký: Môže sa cirkev reformovať a jej učenie zmeniť? Koncil a vývin posvätnej Tradície
Josef Mikulášek: Jsou všechny pravdy katolického učení stejně důležité?
Vladimír Juhás: Bol posledný koncil dogmatický alebo „iba“ pastorálny?
Radoslav Lojan: Dignitatis humanae. Je človek slobodný vyznávať aj nepravdu?
Ján Krupa: Nostra Aetate. Ako sa rodil dialóg kresťanov a moslimov?
Josef Mikulášek: Teologický pluralismus – je katolická církev „monolitem“?
František Štěch: Ad gentes – proniknout celou společnost duchem evangelia. Ale jak?
Peter Ceľuch: Dnešná „neaktuálnosť“ Gaudium et spes – bol potrebný tento dokument?
Vladimír Juhás: Cirkev a svet – dve nezlučiteľné reality? Odpoveď ponúka Gaudium et spes
Josef Mikulášek: Kolegialita biskupů, katolicita církve
Martin Maďar: Od prekvapivého zvolania cez dramatický priebeh až po protirečivé interpretácie
Josef Mikulášek: Jan XXIII. a jeho úsilí o aggiornamento: jedná se o cestu modernismu?
Jozef Jurko: Slovenskí biskupi boli najprv rezervovaní. Napokon prispeli dôležitými postrehmi
Robert Svatoň: Ekumenická cesta Lumen gentium a Unitatis redintegratio
Juraj Feník: Znovuobjaveniu Biblie v konštitúcii Dei Verbum predchádzali ťažké ideové zápasy
Andrej Krivda: Sacrosanctum concilium. Od liturgickej obnovy až po jej odmietanie
Martin Maďar: Lumen gentium. Čo je cirkev a kto je vlastne jej členom?
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.