P.Josef Hurt, kněz, příležitostný publicista

Nastal čas tvorivej vernosti

Ako rozvíjať pastoráciu a duchovný život v našich diecézach

Najmúdrejšie, čo možno v tejto situácii urobiť, je hľadieť na vlastnú hĺbku. A to tak jednotlivca, ako aj spoločenstva.

Foto: TASR/AP/Denes Erdos

Anton Tyrol

Je dobré z času na čas pozrieť sa na organizmus, ktorým je diecéza, z nadhľadu ako na celok, ale zároveň sústrediť pozornosť aj na niektoré detaily, ktoré patria k tomuto celku ako jeho integrálne časti.

Je to asi tak, ako keď vedec sleduje nejakú rastlinku pod mikroskopom. Kým sústreďuje svoj zrak na štruktúru jej tkaniva, nesmie zabudnúť na krásu rozkvitnutej lúky, ktorej je toto tkanivo súčasťou.

Viera v pluralitnej spoločnosti

Pod duchovným životom u veriacich katolíkov si treba predstaviť celý súbor denných úkonov – od prebudenia ráno až po zaspávanie večer, od začiatku adventu až po slávnosť Krista Kráľa, od krstu až po hrob, a to tak v prípade jednotlivca, ako aj v prípade cirkvi či diecézy ako celku.

Súčasne však vieme, že nejde len o súbor úkonov, ale o čosi podstatne hlboké a vnútorné, čo človek prežíva rovnako vo vzťahu k sebe a k Bohu, ako aj vo vzťahu k svojim blížnym, bez ohľadu na to, či blížni veria v Boha alebo ho odmietajú. Toto všetko jedným slovom nazývame spiritualita.

Ak však máme uvažovať o ťažiskách dnešného duchovného života, chcel by som načrtnúť dve predstavy, ktoré nám môžu poslúžiť na vyjadrenie určitej stratégie, ktorá sa ukázala v minulosti ako účinná a pomocou ktorej môžeme definovať aj dnešný model duchovného života.

Pred viac ako tromi desaťročiami mal duchovný život veriacich svoju charakteristickú stránku v tom, že dôležitú rolu v ňom zohrávala spoločenská situácia. Bola to doba, v ktorej hrozili človeku perzekúcie pomaly za každý úkon duchovného života. Keď si k tomu pridáme aj strach, potom chápeme, že do súkromného priestoru sa vkrádala istá miera opatrnosti.

Tí odvážnejší sa snažili vyvíjať určitý apoštolát, napríklad medzi mladými ľuďmi a podobne. Bola to určitá hra ako v športe: môžeš kombinovať, ale nesmieš sa dať chytiť alebo obrať o loptu. A keď sa niečo podarilo, napríklad tajne šíriť literatúru alebo zorganizovať mládežnícke stretnutie, či absolvovať duchovné cvičenia niekde v chate na horách alebo v paneláku, satisfakcia bola veľká.

Myslím, že ťažisko spirituality vtedajších časov dobre vystihol titul jednej knihy, ktorá referuje o zbieraní podpisov v akcii za 31-bodovú petíciu v roku 1988. Spomínaný titul knihy znel: Čas odvahy.[1] Autorom tejto knihy je Karol Dubovan, kniha vyšla v roku 2016. Teda ťažiskom či podstatou spirituality v totalitných časoch bola odvaha.

Čas čoho prežívame dnes v našom prostredí?

Ak máme formulovať spirituálny model pre dnešné časy, musíme sa pokúsiť najskôr aspoň stručne analyzovať súčasnú mentalitu prostredia, ku ktorému sa máme vyjadriť.

Viera v meniacom sa svete Ako moderná spoločnosť ovplyvnila sebachápanie cirkvi

Anton Ziolkovský

Ak sa vyhneme dvom extrémom, ktorými sú nekritická akceptácia „sveta“ alebo jeho paušálne odmietanie, môžeme sa vydať na cestu...

Už viac ako 30 rokov žijeme v spoločnosti, ktorá si hovorí, že je pluralitná. Znamená to rozmanitosť v postojoch a hodnotových prioritách, životných štýloch, názoroch a podobne. Je to niečo celkom iné, ako bol čierno-biely totalitný režim. Tu už nejde o pravdu a nepravdu, ale o kvalitu. A tá sa musí obhájiť nielen teoreticky, ale aj – a predovšetkým – v praxi.

Pluralitný systém je súťažou mnohých hráčov, pričom každý má svoj štýl, svoj svet a svoje ciele. Kresťanstvo má v tomto systéme svoj vlastný priestor, svoje prostriedky, svoje motívy, ktoré predstavuje svetu a ponúka mu ich.

Pluralitná spoločnosť sa teda dotýka aj nášho myslenia v náboženských otázkach. Tu už neplatí, resp. nie je aktuálny bielo-čierny obraz skutočnosti, pretože skutočnosť je komplikovaná a mnohoraká. Už nejestvuje jeden objekt, na ktorý sa treba sústrediť, ale jestvuje mnoho objektov, ktoré sú pre nás výzvou.

V takejto situácii sa pýtame, na čo sa treba sústrediť? Čo je v tejto chvíli prioritne dôležité? Nachádzame sa v situácii stratéga, ktorý nevie, z ktorej strany a akými zbraňami zaútočí nepriateľ. Dokonca musí rátať s tým, že útočiť bude mnoho nepriateľov... Súťažiť bude mnoho hráčov... Preto si začne budovať silnú obranu, aby sa ubránil a podľa možnosti – kým bude jasnejšie, o čo ide – aby aspoň niečo získal.

A tak to najmúdrejšie, čo možno v tejto situácii urobiť, je hľadieť na vlastnú hĺbku. A to tak jednotlivca, ako aj spoločenstva. Vo viere vždy musíme vidieť individuálny aj komunitárny rozmer. Vedel to už svojho času blahej pamäti biskup František Tondra, ktorý na prvej rekolekcii po svojej biskupskej konsekrácii v roku 1989 hovoril nám kňazom o interiorizácii kresťanstva v novej spoločenskej situácii.

Tak nás to učia aj ďalší teológovia: Karl Rahner (+1984) je známy svojím výrokom, že kresťania 21. storočia buď budú mystikmi, alebo nebudú vôbec. Walter Kasper jednej z podkapitol svojho diela Úvod do viery dal nadpis „Koncentrácia, nie redukcia“.[2]

Bude nás menej, ale budeme presvedčivejší, lebo budeme hlbší, budeme radostnejší, vyrovnanejší, jasnejší... Budeme viac svetlom a soľou.

Ešte jeden príklad zo súčasnosti potvrdzuje našu tézu. V roku 2023 bola v inštitúte VIAC v Trstenej vydaná kniha biskupa španielskeho pôvodu Francoisa Xaviera Bustilla, OFMConv., s názvom Povolanie kňaza v čase krízy. Tvorivá vernosť.[3] Autor tejto knihy teda presadzuje model tvorivej vernosti. Zrejme nie náhodou sa tento biskup, pochádzajúci zo španielskej Pamplony a účinkujúci vo Francúzsku, stal v septembri 2023 kardinálom.

Teda odpoveď na našu otázku – čas čoho dnes prežívame? – znie: Prežívame čas prehĺbeného prežívania katolíckej viery. Presnejšie: prežívame čas katolíckej viery, ktorá musí byť prehĺbená vo všetkých svojich aspektoch. Porovnajme si to: v totalite: „čas odvahy“; v pluralitnej spoločnosti: „čas tvorivej vernosti“.

Nebojme sa tejto perspektívy. Ak Boh poskytoval svoju pomoc jednotlivým kresťanom a celej cirkvi v minulosti, keď bolo treba preukázať odvahu, iste nám ju poskytne aj teraz, keď treba hľadať a nachádzať hĺbku.

Tento model zrejme v počtoch prinesie aj nejaké straty. Bude nás menej, ale budeme presvedčivejší, lebo budeme hlbší, budeme radostnejší, vyrovnanejší, jasnejší... Budeme viac svetlom a soľou...

Stavovská pastorácia

Potom ako sme sformulovali hlavný model pastoračného života, sa teraz pokúsme zadefinovať pastoračné princípy. Vychádzame z toho, že kým v minulosti sme boli konfrontovaní s jedným „hráčom“, ktorým bola oficiálna štátna ideológia ateistického materializmu, teraz je „na ihrisku“ mnoho hráčov a každý hrá svoju hru.

Tu už nejde o to, aby sme s niekým súťažili a vyhľadávali potlesk, ale stratégiou vo vzťahu k vlastným to musí byť interiorizácia a posilňovanie viery, neustále prehlbovanie, objasňovanie a odkrývanie jej pravdy a krásy a tomu zodpovedajúci praktický život. Vo vzťahu k druhým to zas bude pozvanie, ponuka, pomoc a príklad. To, čo hovorím, platilo vždy, ale osobitným spôsobom to platí dnes. Dovolím si tvrdiť, že je to znak dnešných čias.

Hovoríme teda o stavovskej pastorácii zameranej na poznávanie Božieho zjavenia v liturgii a jeho osvojovanie rozličnými formami. To v našej pastoračnej rovine znamená úlohu špeciálne sa venovať deťom, mládeži, mladým rodinám, starším ľuďom, chorým a iným skupinám, ktoré vo farnosti nájdeme, či je to napríklad rómske alebo nemecké etnikum, alebo turisti, folklórne tradície, či iné.

V minulosti boli farnosti jednotným monolitom. Stačilo tento monolit precízne viesť a usmerňovať, ukázať dobrý príklad, primeranú hĺbku duchovného života a farnosť kvitla. Dnes nás okolnosti posúvajú k iným ťažiskám. Stavovská pastorácia je nesmierne potrebná, ale aj náročná. A je v tom aj čosi krásne: uvedomenie si nutnosti tohto špeciálneho prístupu znamená prvý krok k tomu, aby kňaz takpovediac „vyšiel zo seba“ a nasmeroval svoje pastoračné snahy na to, čo jednotlivé stavy potrebujú.

Je to prvý krok na perifériu, čo neustále opakuje pápež František. A hovorí to s takým dôrazom, ako napríklad v máji 2022 povedal členom delegácie Globálneho fondu solidarity: „Ísť na periférie, ísť a hľadať ľudí, s ktorými sa nepočíta, skartovaných zo strany spoločnosti – žijeme totiž kultúru skartácie, skartujú sa ľudia – a ísť práve tam je to, čo robil Ježiš...“[4]

V synodálnych ustanoveniach našej Spišskej diecézy sa tento princíp nachádza výslovne zakotvený v 1. téme: „Život v jednotlivých farnostiach má byť postavený na misijnom princípe hľadania veriacich, a nielen na čakaní, že veriaci sami prídu do kostola, resp. do farskej kancelárie“ (2DS I, 47, §4).

A na inom mieste sa odporúčajú slávenia svätých omší pre jednotlivé stavy: mládež, rodiny, seniori... (porov. 2DS II, 65, § 12). Dodávam, že v týchto synodálnych ustanoveniach nie je nič odpísané odinakiaľ. Všetko vzišlo od našich veriacich, z farských synodálnych buniek a od členov Subkomisie pre dokumenty, ktorú som osobne viedol. Je teda potrebné hľadať ľudí. Požiadavky pápeža Františka a naše synodálne ustanovenia z roku 2011 sú v úplnom súlade.

V minulosti boli farnosti jednotným monolitom. Stačilo tento monolit precízne viesť a usmerňovať, ukázať dobrý príklad, primeranú hĺbku duchovného života a farnosť kvitla. Dnes nás okolnosti posúvajú k iným ťažiskám.

Pozrime sa teraz na pastoráciu jednotlivých stavov.

Sväté omše pre deti sú vo farnostiach veľmi potrebné. Pritom nie sú náročné. Stačí mať pár ľudí okolo seba ako pomocníkov, stabilné termíny a nejaké aktivity. Deti rady spievajú a vedia byť vďačné. V našich farnostiach treba premyslieť, či nie sú vhodnejšie omše pre rodiny. Totiž v mladých rodinách sa len veľmi zriedka katechizuje. Ak však s deťmi prídu do kostola aj rodičia, je to veľké plus. Azda v mestách sa to dá dosiahnuť omšami pre deti v nedeľu. Podstatné je, že deti chodia do spoločenstva veriacich rady a pre budúcnosť je to silná devíza.

Ťažšie to ide s mládežou. Zdá sa, že tie generácie z čias sv. Jána Pavla II. svoju štafetu neodovzdali ďalej alebo odovzdali, ale zmenili sa podmienky a životný štýl. Spomínaný kardinál F. X. Bustillo o dnešných mladých hovorí, že „život v spoločnosti dnes nemá stabilitu a je oslabený uzatváraním sa do seba a únikmi od druhých. Príslušnosť k nejakej skupine sa niektorým zdá ako forma závislosti, ako ohrozenie osobnej slobody. A práve preto presadzujú jednotlivca a jeho autonómnosť. Svet vnímame na úrovni atómov, nie celej bunky. Je to v podstate narcistická túžba neskladať nikomu účty z vlastného života“.[5]

Presne tak isto svojho času charakterizoval mentalitu svojich súčasníkov taliansky kardinál C. M. Martini, SJ (+2012), ktorý hovoril o súčasnej spoločnosti ako o atomizovanej spoločnosti.

Takto v širších súvislostiach môžeme rozumieť aj dnešnej mládeži, s ktorou pracujeme. Dobrou príležitosťou na ich hľadanie a vytváranie nových skupiniek je príprava na birmovku. Dobré skúsenosti sú s americkým projektom Chosen (Vyvolený) z roku 2016. To môže byť štart k vzniku mládežníckeho spoločenstva vo farnostiach. Na Slovensku má dobrú tradíciu aj hnutie eRko, ktoré už sformovalo viaceré generácie detí a ukázalo sa ako životaschopné hnutie, s ktorým možno rátať.

Príprava na sviatosti Birmovka ako rozlúčka s cirkvou? Kurz Vyvolený sľubuje opačný efekt 

Monika Ostrovská

V jednej farnosti sa až 90 percent birmovancov zaradilo do farského života a pokračuje v chodení do kostola.

Pri konštatovaní všetkých ťažkostí, ktoré máme s pastoráciou mládeže, možno o našich mladých uviesť aj niečo pozitívne. Ich introvertnosť sa môže stať dobrou prípravou na interiorizáciu viery, čiže na pestovanie zmyslu pre meditáciu a kontempláciu. Ich uzavretosť do seba sa raz môže prejaviť ako už pripravená pôda pre radosť z kontemplácie Božích vecí. Ak Pán Boh dá a my na tom budeme pracovať, raz sa to môže stať skutočnosťou.

Iste, nie je to také jednoduché, ako sa povie. A so stavom dnešnej mládeže je spojené množstvo utrpenia z dôvodu strachu, uzavretosti, osamelosti... Ale kto iný, ak nie spoločenstvo veriacich ľudí by malo byť miestom pestovania odvahy, otvorenosti, prijatia a podobne? To, čo mládež najviac oceňuje, je čas, ktorý im venujeme, a ochota, s ktorou ich počúvame. Mimochodom: kontemplatívne rády aj v súčasnosti majú dostatok mladých záujemcov o vstup do kláštorov...

Pastorácia seniorov je celkom samozrejmá súčasť života farskej rodiny. Ide o najspoľahlivejší, najstabilnejší a počtom najviac prítomný stav v pastoračnom živote každej farnosti. Zabezpečuje riadny chod našich farností a prejavuje zdravý záujem o všetko, čo sa týka života vo farnostiach. K pastorácii seniorov patria aj pravidelné návštevy chorých na prvý piatok a pred veľkými sviatkami. Možno sa tiež opierať o ich modlitby.

Je krásne, keď sa ľudia v kostole pred bohoslužbami modlia každý deň ruženec a iné modlitby za farnosť, za birmovancov, za chorých, na úmysel Svätého Otca a iné. Často im treba za to ďakovať, lebo je to vzácne.

Niekoľko postrehov o duchovnom živote a súčasnej pastorácii

V tomto bode ako prvý faktor chcem spomenúť metodológiu ohlasovania a chápania, ktorú si sledujem od prvého dňa svojho kňazského života. Moja generácia vyrastala v prostredí, v ktorom sa pravdy viery prijímali bezprostredne a priamo v ich transcendentnej kráse. A boli oslovujúce. Pomerne rýchlo som však zbadal, že život mojich súčasníkov sa od týchto transcendentných právd vzďaľuje. Preto som sa pokúšal ohlasovať pravdy viery v určitej antropologickej modifikácii, totiž čo tá-ktorá nadprirodzená pravda znamená pre náš život.

Robil som to so všetkou dôslednosťou s dôrazom na vieroučnú aj mravoučnú poctivosť. Mal som dojem, že v každej farnosti, kde som pôsobil, sa našli ľudia, ktorí to zachytili a porozumeli, o čo ide. V ostatných rokoch som však zistil, že ani tento tzv. antropologický obrat nestačí.

Od roku 2021 máme na Slovensku dôkladne zostavené materiály na prípravu k sviatosti birmovania a tie sú zostavené podľa ešte inej metodológie: vychádza sa z toho, že mladí ľudia nebudú ochotní učiť sa niečo naspamäť a že im treba postaviť ich duchovný život takpovediac „od nuly“. Tak vznikol spomenutý komplex materiálov s názvom Chosen (Vyvolený)[6], ktorý považujem za dobrý a nateraz perspektívny. Čo však bude nasledovať ďalej?

Kardinál Marc Ouellet v jednom článku uverejnenom v januári 2024 v časopise Communio tvrdí, že „žijeme v čase epochálnej zmeny... Podmienky, v ktorých žijeme, a spôsob, akým chápeme ľudskú identitu, sa radikálne menia. Explózia komunikácie, globalizácia hospodárstva, vedecko-technický rozvoj, fenomén migrácie, miešanie kultúr a náboženský pluralizmus našich spoločností vytvorili nový svet nie geografickou rozpínavosťou, ale komplexnosťou sociálnych vzťahov, s ktorými sotva možno udržať krok a ktorých zmysel sotva možno pochopiť“.

Po tomto stručnom úvode nasleduje ťažká veta, ktorá ma spočiatku zaskočila: „Das Zeitalter des Christentums ist vorbei.“ (Vek kresťanstva je preč. Vhodnejšie, podľa zmyslu: Táto epocha kresťanstva sa končí.) „Začala sa nová éra, v ktorej si kresťania budú musieť nájsť svoje miesto, ak budú chcieť svoje duchovné dedičstvo podávať ďalej.“[7] Potiaľto Marc Ouellet.

Kardinál Marc Ouellet Éra kresťanstva sa skončila

TK KBS

Podľa kardinála Marca Ouelleta, bývalého prefekta Kongregácie pre biskupov, sa začala nová éra, v ktorej kresťania musia zmeniť svoj...

Vďaka Bohu, začala sa seriózna diskusia, ktorá bude pokračovať na sympóziu vo Vatikáne začiatkom marca 2024. Bude mať názov Muž a žena: Boží obraz. Pre antropológiu povolania. Verím, že ďalšie generácie to zvládnu. Uvidíme... možno... Uvedenú kritickú vetu treba chápať v zmysle: nie kresťanstvo sa končí, ale daná pozícia kresťanstva vo svetskej spoločnosti sa končí a treba pracovať na novej... Vráťme sa však k našej téme a k našim podmienkam.

Ako podstatný prvok vo všetkých dobrých snahách a projektoch ostáva to, čo tu vždy bolo alebo malo byť, a to je živá, osobná a konkrétna láska k Ježišovi Kristovi. Ak si Ježišov rozhovor s Petrom pred odovzdaním primátu (Jn 21, 15-19) vysvetlíme v širšom zmysle, môžeme sa v ňom všetci nájsť. Týka sa tak kňazov, ako aj všetkých veriacich.

Pre Petra, po tom, čo Ježiša trikrát zaprel, nebolo jednoduché vyznať Ježišovi svoju lásku učeníka. Vieme tiež, že Ježiš nechcel Petra v tej chvíli trápiť, ale chcel Petrovi umožniť, aby mu mohol vyznať svoju oddanosť. Peter tu prekročil svoj tieň, prekonal seba samého.

K láske kňaza ku Kristovi patrí aj láska k vlastným veriacim. Veriaci musia jednoznačne vedieť, že ich kňaz ich má rád a že mu na ich duchovnom dobre záleží. Tu majú miesto v prípade kňaza aj všetky prvky osobného posväcovania sa: prijímanie sviatostí, modlitba Liturgie hodín, každodenná modlitba svätého ruženca, osobná modlitba, štúdium dobrej duchovnej a teologickej literatúry, komunikácia kňazov navzájom...

Tu už nejde o to, aby sme s niekým súťažili a vyhľadávali potlesk, ale stratégiou vo vzťahu k vlastným musí byť interiorizácia a posilňovanie viery, neustále prehlbovanie, objasňovanie a odkrývanie jej pravdy a krásy a tomu zodpovedajúci praktický život.

A potrebné je spomenúť ešte jedno a to je každodenný pobyt kňaza v spovednici. Mali by sme tam sedieť každý deň bez výnimky, to znamená aj v nedeľu pred každou omšou. To považujem za absolútnu samozrejmosť. Nech nik nehovorí, že to nejde, lebo sa treba presúvať z jedného kostola do druhého. V dnešnom štýle života našich veriacich je veľmi dôležité mať jednu omšu aj v nedeľu večer. A vtedy sa dá spovedať, aj keď má jeden kňaz tri kostoly. Nezabúdajme, že sekularizácia v západných krajinách nabrala obrátky vtedy, keď kňazi prestali spovedať.

V každej farnosti by mala pracovať farská charita. V roku 2017 bol publikovaný štatút farských charít, ktorý je výrazom vôle vtedajšieho diecézneho biskupa, ktorý ho schválil. Farské charity sú totiž súčasťou integrity kresťanského života. Tak ako k nemu patrí dobrá a zrozumiteľná doktrína, tak k nemu patrí aj dobré svedectvo.

Je dobré ochotným ľuďom vo farnosti poskytnúť primeraný priestor, ktorý oni s radosťou využijú a urobia mnoho dobrého. Poznajú sa navzájom a vedia, kto akú situáciu prežíva a čo potrebuje. A vedia účinne a diskrétne pomôcť. Aj to sú periférie, o ktorých hovorí pápež František. Nielen materiálne, ale aj existenciálne.

Napokon poznámka k novému areopágu, ktorým sú médiá. Ich múdre využívanie jednoznačne treba zapojiť do projektu šírenia evanjelia. Len musíme dať pozor, aby sme si tento priestor nezamenili za samoľúbe predvádzanie sa. Internet so všetkými možnosťami a variantmi, ktoré poskytuje, musí byť v službách Krista a musí slúžiť na ohlasovanie kerygmy a vydávanie svedectva. Treba v ňom strážiť čistotu viery, kultúru a pravdu.

Záver

Vo všetkom je podstatná láska. V našom prípade láska ku Kristovi a k Božím veciam a láska k veriacim. Tento vzťah nám najlepšie umožní vidieť znaky časov, a to aj tých dnešných, a porozumieť im. Pripomeňme si preto tri detaily z Písma:

Je nebezpečné ukryť talent, ktorý nám Boh dal. To môže zle dopadnúť. V Písme máme pred tým dostatočné varovanie (Mt 25, 30).

Daj to, čo máš. Chlapec z evanjelia (Jn 6, 9), ktorý bol ochotný darovať svoj denný proviant Ježišovi, výborne poslúžil šíreniu Božieho kráľovstva.

Rob to, čo vieš, a nepozeraj na rozloženie síl. Dávid vedel dobre narábať prakom a okruhliakmi z potoka a zdolal Goliáša. Predtým však vzdal Bohu chválu (1Sam 17, 38-54).

[1] Porov. DUBOVAN, K.: Krycie meno objektu „Trenčan“. In: ŠIMULČÍK, J.: Svedectvá doby I. Tajná cirkev v rokoch 1969 – 1989. Ústav pamäti národa Bratislava 2023, s. 77.

[2] Porov. KASPER, W.: Úvod do viery, Spišský kňazský seminár 1991, s. 65.

[3] Porov. BUSTILLO, OFMConv., F. X.: Povolanie kňaza v čase krízy. Tvorivá vernosť, V.I.A.C. Trstená 2023.

[4] https://www.vaticannews.va/it/papa/news/2022-05/richiamo-papa-periferie-mondo-cuore.html. 13. januára 2024.

[5] BUSTILLO, OFMConv., F. X.: Povolanie kňaza v čase krízy. Tvorivá vernosť, s. 92.

[6] STEFANICK, CH. – BOLSTER, R.: Kniha pre kandidáta na birmovanie, V.I.A.C. 2021.

[7] https://www.herder.de/communio/theologie/christliche-anthropologie-im-zeitalter-des-pluralismus-was-ist-der-mensch/. 20. január 2024.

Príspevok zaznel na konferencii Výzvy pre Spišskú diecézu, ktorá sa konala 23. januára 2024 na Spišskej Kapitule.