Na čom záleží

Návrat k odolnosti je v kurze. Niečo na tom bude

Kým my ešte len hľadáme seba samých, inde už uvažujú, že to nestačí.

Návrat k odolnosti je v kurze. Niečo na tom bude

Foto: Pixabay

 Zuzana Hanusová

Možno ste zaznamenali, že ľudia vo vašom okolí už majú bežne svojho terapeuta alebo kouča. S vlastnými problémami už radšej nezaťažujeme svoje okolie, spoznávanie svojej motivácie, emócií, minulosti a prístupu, ako to naučiť aj svoje deti, je veľkou témou našej doby. 

Generácia pred nami bola vedená ku kolektívnemu duchu, v mene ideológie mala žiť pre dobro celku, ktorému odovzdala svoj majetok a zverila mu i svoje deti. Nečudo, že tie sa potrebovali emancipovať od rodičov a život si neskôr vyplnili tým, že návrat k sebe postavili na piedestál.

Dnes s odborníkmi hľadáme, čo nás zraňovalo, kde sme utrpeli traumu, chceme pochopiť, prečo reagujeme v konkrétnej situácii tak alebo onak. Pomenúvame si aj spoločenské traumy a pýtame sa, prečo sa nám podobné vzorce vracajú v osobnom živote i v našej krajine. 

Bolo to potrebné, keďže predtým sa na potreby jednotlivca a vlastné prežívanie nedával takmer žiaden dôraz, bolo treba makať a nezaťažovať sa vnútorným prežívaním, rešpektovanie autorít vo výchove, v spoločnosti, v cirkvi bolo vysokou hodnotou. 

Návrat k sebe, k rozlišovaniu vlastných potrieb bol tak prirodzenou reakciou.  

Len na tých deťoch sa to naše hľadanie zatiaľ nejako neprejavilo. V školstve sa už otvorene hovorí o kolektívnej depresii, u tínedžerov narastá počet pokusov o samovraždu. 

Pedagógovia sa zmierujú s tým, že sa musia popri odovzdávaní vedomostí a vylepšovaniu didaktických postupov čoraz viac venovať psychickým problémom nastupujúcej generácie.  

Najväčší súčasný odborník na oblasť traumy Bessel van der Kolk, autor knižného bestselleru Telo si pamätá, dnes hovorí, že „o traumách už veľa rozprávame, až príliš veľa. Keď máme problém, donekonečna sa o tom hovoríme (…). Ľudia vedia prežiť mnohé zlé veci, keď majú spoločenstvo, ktoré im pomôže sa s tým vyrovnať.“  

Van der Kolk hovorí, že zostať len pri spoznávaní seba samého a v hrabaní sa vo svojom ja nemusí v dlhodobom horizonte vyriešiť nič z našich problémov. Používanie psychofarmák a dlhoročnú psychoterapiu nezavrhuje, ale odporúča ju ako nápomocnú v prípade ľudí s ťažkými symptómami. 

Pri väčšine ľudí s bežnými problémami hovorí, že terapia „možno pomôže pochopiť, prečo v živote človeka išlo niečo zlým smerom, ale samotný život nezvráti a aj tak nič nevyrieši“.

Kultový terapeut dnes prekvapivo hlása návrat k liečbe pohybom, športom, tancom či divadlom. Ako spoločenskú prevenciu traumy podporuje skôr kvalitné, bezplatné škôlky a školy, divadelné kurzy, športové kluby či hodiny tanca.  

Kým u nás si každý hľadá svojho terapeuta, vo svete už analyzujú, že doterajší dôraz na dobro jednotlivca, ktorý potrebuje poznať seba samého, na šťastný život zrejme nestačí. Veľkou spoločenskou témou je preto návrat k odolnosti.

Deti sú oveľa odolnejšie a schopnejšie, ako si myslíme, hovorí renomovaný nemecký sociológ Norbert Schneider, podľa ktorého by sme dnešných mladých viesť k tomu, že neistota je súčasťou života. „Je to výzva uschopniť deti, aby zvládli vyrovnať sa s ambivalenciou a sklamaním. Nejde o to, aby sme ich chránili pred neistotami a spoločenskými hrozbami, ale o posilňovanie odolnosti, tolerancie na neistotu a zodpovednosť.“

Schneider zdôrazňuje, že ešte nikdy nebol taký veľký rozpor medzi realitou a prístupom k deťom. „Všetky známe empirické štúdie ukazujú, že deti ešte nikdy predtým nežili v takom bezpečí, zdraví, spokojnosti a obklopené starostlivosťou ako dnes. Tento rozpor medzi vykonštruovaným ohrozením a empirickou realitou, že deti sú spokojné a v bezpečí – samozrejme, odhliadnuc od výnimiek –, musíme vyriešiť.“

Sociológ tiež upozorňuje, že rodičia dnes musia viesť deti vedome k istej tolerancii frustrácie, inak budú psychické problémy detí stále vypuklejšie. V sedemdesiatych rokoch bola rodina sociálnou inštitúciou s danými úlohami, povinnosťami a právami, v ktorej nebol veľký priestor na vyjednávanie.

Podľa Schneidera takáto rodina, hoci poskytovala malý manévrovací priestor, v skutočnosti deti odbremeňovala, „lebo ak sú pravidlá dané, nebolo potrebné nad vecami príliš premýšľať (...). Dnes prevláda rodina, v ktorej ide o individuálny model, v ktorom sa neustále vyjednáva (...). Pozorujeme vnútorný rozpor medzi podceňovaním a preťažovaním detí, napríklad keď ich necháme spolurozhodovať, aké auto kúpime, ale zároveň im nedôverujeme, že zvládnu ísť samy autobusom do školy“.

https://svetkrestanstva.postoj.sk/146803/navrat-k-odolnosti-je-v-kurze-nieco-na-tom-bude