Ak svokra manipuluje, neignorujte ju. Dajte jej najavo, že nemá vplyv, radí psychológ
Rastislav Kačmár
Otcovia v plienkach je seriál rozhovorov o otcovstve od Michala Červeného a Rasťa Kačmára, v ktorom s odborníkmi aj s inými rodičmi hľadajú odpovede na to, ako byť lepším otcom. Rozhovory budú vychádzať týždeň po týždni v Denníku N, nájdete ich aj v podcastovej forme v aplikácii Denníka N či na Spotify či Apple podcastoch. Sledovať ich môžete aj na Instagrame. Všetky vydania nájdete na stránke Otcovia v plienkach, na ktorej si môžete zapnúť aj odber upozornení na nové vydania e-mailom.
Keď psychológ Aleš Bednařík povie, že nie je až taký veľký problém, ak starí rodičia nerešpektujú to, ako vychovávajú mladí rodičia, dostane protiotázku, či to naozaj nevadí. „Čo také zlé môžu starí rodičia urobiť dieťaťu? Že mu dajú šunku? Rozumiem aj vášmu postoju, ale nebol by som v tomto úplne ortodoxný,“ vraví v ďalšom z rozhovorov a podcastov Otcovia v plienkach.
Ďalej hovorí napríklad aj o tom, že ak vás pri výchove manipuluje matka alebo svokra, neignorujte ju, to je urážlivé. „Treba si to vypočuť, povedať okej a nechať to tak. Zrazu manipulátor zistí, že nemá žiadny vplyv.“
Radí aj to, ako má čerstvý otec komunikovať s kamarátmi, ktorí sa mu v krčme smejú, že je zrazu domasedom. „Ak budeme hrať ich hru, povieme, že správny chlap sa sám rozhodne, ako to chce mať, a ja som sa rozhodol takto,“ vraví Bednařík.
Prečítajte si
Párový terapeut: Zahodiť manželstvo pre neveru môže byť chyba
Nedávno som bol vonku s dvojročným synom, keď sa okoloidúci osemdesiatnik spýtal, či mu môže dať cukrík. Povedal som, že nie, vážim si ponuku, ale on také ešte nejedáva. Napriek tomu mu ho dal. Čo robiť v takejto situácii? Nie je mi príjemné, že syn je sladké, čo je však v tejto situácii vedľajšie. Ide o to, či ho mám učiť, že od cudzích sa cukrík neberie. Ako som sa mal zachovať?
Je úžasné, že sa spýtal vás ako otca, aj keď to neskôr nerešpektoval. Ľudia, ktorí nám nečakane vstupujú do výchovy, a to bez toho, aby si to uvedomili, majú obvykle dobrý úmysel – v tomto prípade urobiť niečo pekné pre malého chlapca. Je dobré, že ste mu vysvetlili prečo nie, no keď to nerešpektoval, môžete synovi cukrík zobrať a vysvetliť mu, že to ešte nie je preňho.
A či ho učiť, aby nebral veci od cudzích? V detskej hlave to vytvorí ortodoxnú radikálnu myšlienku, potom nebude chcieť prijímať ani dobré veci. Alebo bude mať v dospelosti pocit viny, aj keď dostane na narodeniny darček.
Keď bola moja dcéra menšia, bola citlivá na vonkajšie vnemy aj na ľudí, ktorí sa jej zhurta prihovorili. Rozplakala sa. Treba na takýchto ľudí reagovať alebo to brať tak, že deti sú skrátka lákavé pre naše okolie?
Deti sú lákavé, je to prirodzené a to, že sa rozplače, môže byť spôsobené veľmi jednoduchou vecou, nielen cudzosťou – malé deti sú malé a dospelí sú pre ne obrovskí. Keď sa obrovský cudzí človek priblíži a skloní s tou veľkou hlavou, je to strašidelné. Predstavte si, že sa k vám takto skloní medveď. Čiže vôbec nemusí ísť o precitlivenosť dieťaťa.
Ak sa rozplače a dospelý sa snaží spraviť niečo pozitívne, tento proces by som nechal prebehnúť, dieťa sa s tým naučí vyrovnávať. Hlavne vtedy, ak sa s ním o tom neskôr porozprávame. Vôbec by som nehodnotil jeho správanie, iba by som sa spýtal, ako sa cítilo.
Pre dieťa je podstatné, že je rodič v takejto situácii pri ňom a dáva mu najavo porozumenie. Ak by sme dospelému povedali, aby sa nepribližoval, dieťa si z toho zoberie, že „aha, fakt, aj tatovi sa ten človek zdá nebezpečný“. Deti svoje správanie časom menia, a to podľa toho, ako v situáciách reagujeme my.
Od akého veku sa s dieťaťom máme po takých udalostiach rozprávať?
Nanešťastie, vo vývoji dieťaťa nevieme rozlíšiť žiadny moment, že sa niečo začína a niečo sa končí. Od narodenia sa s dieťaťom môžeme rozprávať ako s dospelým a vôbec neprekáža, že niektorým slovám nerozumie. Chápe však to, ako sa k nemu vzťahujeme a ako sme naladení. To vníma celý život. Výskumy ukazujú, že deti nám rozumejú oveľa viac, ako si myslíme. Keď ich chceme upokojiť, často neupokojí obsah slov, ale prístup – objatie či utešenie, že rozumieme, prečo sa zľaklo. Dieťa vtedy potrebuje spojenca.
Plač je nepríjemný skôr pre rodičov, pre dieťa je to často jediný spôsob komunikácie…
Hanbíme sa, sme zneistení, chceme, aby bolo odvážne, no plače, čo je však úplne normálna reakcia.
Keď začne plakať dieťa napríklad v obchode, rodičia sa cítia zahanbene, za každú cenu sa ho snažia utíšiť alebo rýchlo utekajú von, akoby dieťa v tom momente bolo toxické. Väčšina ľudí však asi vie pochopiť, že dieťa je dieťa. A dieťa si z toho „úteku“ môže zobrať, že za svoje emócie sa má hanbiť.
Áno, dávame mu signál, že prejavy jeho emócií sú spoločensky neprijateľné. Žijeme v posudzujúcej spoločnosti, kde krik malého dieťaťa je neadekvátny. Cítim to aj na sebe, ako mi lezie na nervy, keď po reštaurácii pobehuje a pokrikuje dieťa. Aj mám chuť zasiahnuť, ale poviem si, že deti to majú robiť, je to normálne. Mojou úlohou nie je na to reagovať odmietavo, ale akceptovať to ako normálnu vec. Samozrejme, ak mi ukradne kávu, mám zareagovať, ako keby to bol dospelý: Neber mi kávu, je moja.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.