Vlado Roško o generácii dnešných mužov Sú dospelí, ale majú problém s emočným jedením, so sexom alebo s alkoholom. Väčšina si tým kompenzuje niečo z detstva
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Rozhovor o kríze mužov s mentorom a influencerom Vladom Roškom.
Žije s rodinou vo Vranove nad Topľou, no má vplyv na desaťtisíce mladých mužov, ktorí pravidelne sledujú jeho videá na Youtube. Začínal ako kulturista, dnes ho vyhľadávajú muži, aby im poradil, ako majú uchopiť svoj život a dostať ho pod kontrolu.
„Kto vníma prácu na emóciách ako zženštilú, tak by si mal naliať čistého vína. Všetci pracujeme na emóciách, len o tom nevieme. Typický slovenský chlap pracuje na traumách v krčme, tvári sa chlapácky nad vecou, ale keď potrebuje štyri pivá denne, v poriadku to asi nebude. Každý chlap na traumách pracuje, ale niektorí formou závislostí, aby prehlušili svoju prázdnotu,“ hovorí pre Postoj Vlado Roško.
Rozprávali sme sa o tom, prečo si napriek divokej minulosti zvolil konzervatívny spôsob života v manželstve a prečo by si mal dopamínový pôst dopriať každý zrelý muž.
Máte vplyv na tisíce mužov, niektorých aj osobne sprevádzate. Ako vnímate generáciu dnešných tridsiatnikov, štyridsiatnikov?
Sám budem mať len 33 rokov, ťažko je mi súdiť, napriek tomu neskromne poviem, že mám istý vhľad do života mužov, keďže si odo mňa pýtajú osobný mentoring. Vnímam isté indikátory, že zrelosť mužov je dnes bez ohľadu na vek problémom. Drvivá väčšina mužov, s ktorými som prišiel do kontaktu alebo ich vnímam vo verejnom živote, nemá z môjho pohľadu kvality, aby boli schopní viesť rodinu, krajinu.
Nechcem generalizovať, ale istú tendenciu nezrelosti je možné opísať. Pred siedmimi rokmi som pracoval vo firme, ktorá poskytovala internet dvetisíc domácnostiam. Bol som osobne v dvetisíc domácnostiach a v každej som strávil minimálne tri hodiny a viac. Videl som najrôznejšie rodinné dynamiky a vzorce, išlo o veľkú vzorku rodín, ku ktorej sa človek bežne nedostane.
Čo ste si všimli?
To, že od prítomnosti muža v rodine, ak tam vôbec bol prítomný, závisela atmosféra celej rodiny. Od neho záviselo správanie ostatných členov rodiny, pohostinnosť, kvalita rodiny na všetkých úrovniach. Všímal som si, kde bola rodina vedená dobre.
Zažil som domácnosti, kde vládol chaos, neporiadok a disrešpekt, a ja ako nestranný pozorovateľ som vnímal, či je taká rodina šťastná a prosperujúca. Takmer vždy to súviselo s tým, ako pôsobil otec tej rodiny.
Keď bol otec vyzretý, prosperovala celá rodina. Ak aj bol v rodine problém, napríklad ten, že syn zišiel z cesty alebo tam boli nejaké depresie, postihnutie, a bol tam prítomný zrelý muž, tak dokázal rodinu s láskou viesť napriek všetkým ťažkostiam. V takejto rodine je úplne iná energia a človek zažíva domov. Žiaľ, takýto stav som zažil tak v piatich percentách navštívených domácností. Zrelí chlapi v rodinách dnes absentujú.
Paradoxne sa však s obľubou hovorí skôr opačne, že atmosféra v rodine závisí od ženy, má záležať najmä na nej, aké zázemie vytvorí.
Isto, každý člen rodiny prispieva k pohode, ale podľa môjho pozorovania zohráva kľúčovú rolu pre atmosféru v rodine muž. Muž má potenciál viesť. Muža sme vnímali dlho ako vodcu len mimo rodiny, ale on má svoj potenciál rozvíjať aj v rámci rodiny.
Ako mentor som mal možnosť nahliadnuť do života množstva mužov do takej hĺbky, že si trúfam povedať, že viem, čím táto generácia žije. Muži sú dnes zranení. Alebo to poviem inak: nie sú dostatočne prebudení zo stavu, keď nemali dostatočný priestor alebo správne vedenie k tomu, aby dospeli do správnej zrelosti.
Dozrievanie do zrelého mužstva je kontinuálny proces na celý život. Ak však muž nedozrieva a stagnuje, je veľká šanca, že si vybuduje návyky alebo vzorce správania, ktoré sú deštruktívne pre vzťahy. To, že muži v našej spoločnosti nevedia, akým spôsobom dozrieť, spôsobuje dojem, že muži sú niekde vyššie, či dokonca to, že ponižujú ženy.
Pričom plne vyzretý muž, ktorý si je vedomý svojej roly otca, manžela, vodcu širšej komunity, obce, mesta, štátu, by určite nedával žene pocítiť, že je menejcenná alebo že má byť doma zavretá v kuchyni.
V čom sa teda prejavuje zrelosť muža?
V tom, že dospieva do stavu, keď vie prevziať zodpovednosť za svoj život aj za životy ľudí okolo seba, za spoločnosť. Po tom túžia v skutočnosti všetci muži, ale dnes nevnímam, že by sa tento proces začal, a nevnímam ani vzory, ku ktorým by mohli muži vzhliadať. Keď nemáme vzory, nemáme ani víziu, za ktorou by sa nám oplatilo ísť.
Preto dnes muži riešia túto krízu chýbajúcej vízie okamžitým uspokojením vo všetkých oblastiach. Keď cítia nepohodu, končia v rôznych závislostiach.
Každý chlap by si mal uvedomiť, že je hrdinom vlastného príbehu, ale mal by zapadnúť aj do veľkého príbehu sveta. Muži by sa mali naplno posadiť do roly hrdinu svojho príbehu a mať víziu, akým chlapom by sa chceli stať.
Dnes však mužské vzory nevidíme ani vo filmoch. Ak vidíme zdeformované vzory mužského sveta, prirodzene to absorbujeme. Buď ich vnímame vo svojich otcoch, strýkoch, mentoroch vo svojej dedine, alebo ak ich nemáme, tak sa uchyľujeme k seriálom a filmom.
Chýbajúca vízia je teda najväčším problémom nezrelosti mužov?
V podstate áno. Vízia dokáže muža naplniť. Ak mám víziu, že chcem byť silný, pre spoločnosť prospešný muž, ktorý je múdry, pokojný, trpezlivý a vytrvalý, musím pre to niečo urobiť. Mimochodom, to sú vlastnosti, ktoré má dnes máloktorý chlap a už vôbec ich nevnímame napríklad u našich predstaviteľov v politike. Namiesto riešení hľadajú len vzájomné očierňovanie. Ani len tam nemáme vzory.
Ja som takisto viedol nezrelý život v mnohých smeroch a vnímam to tak, že v procese dospievania k zrelosti zotrvám celý život.
Ale za vami chodia muži skôr preto, aby ste im pomohli so životosprávou, nie?
Iste, chodia za mnou muži, ktorí odo mňa chcú, aby som im urobil jedálniček a nastavil tréning, no takmer vždy sa dostaneme k téme rodiny.
Prečo?
Lebo každá genéza závislostí či už od jedla, porna, adrenalínu, či práce pramení z toho, že doma v detstve nebolo niečo v poriadku a väčšinou práve v tom, že rodina nebola vedená správne.
Čo myslíte pod spojením „správne viesť rodinu“?
Neexistuje na to presný manuál. Ale dovolím si tvrdiť, že muž by mal mať víziu svojej rodiny a vedieť, kým je. Poznať svoje túžby, s ktorými sa narodil, a konať slobodne podľa nich.
Problém je, že naše túžby nám boli často naším nevyzretým otcom alebo nevyzretou matkou zakázané. Taký muž chodí celý život ako nedozretá schránka a nedovolí si byť sám sebou.
Napríklad ak má niekto v dospelosti problém s emočným jedením, so sexom alebo s alkoholom, väčšinou to súvisí s tým, že si kompenzuje niečo z detstva, nejaké zranenie.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Nemôže to súvisieť jednoducho len s tým, že generácia našich rodičov nemala až také povedomie o zložení stravy, a tak to príliš neriešila?
Nevedomosť v oblasti stravy sa prejavila v minulosti tak, že i keď zloženie hlavných jedál nebolo v čase, keď sme vyrastali, ideálne, rozumní rodičia nedopustili, aby deti odmeňovali jedlom, dovolili im jesť veľa sladkostí.
My však vidíme ľudí, ktorí sú závislí od jedla, a keď pátrame prečo, prídeme vždy k zlým vzorcom v rodine.
Naši otcovia málokedy ku kritike dodali slová, že im na dieťati záleží, pritom tie sú také kľúčové. Aj vyzretý otec napomína svojho syna, keď robí nebezpečné veci, ale zároveň mu vie pomenovať, prečo to robí.
Človek, ktorý bol ako dieťa neustále trestaný za objavovanie bez vysvetlenia, ako dospelý nemá odvahu objavovať, lebo opakovane zažíva pocit prázdnoty, že na to nemá, lebo ho v detstve zakaždým zastavili len krikom a trestom. Ten stret túžby objavovať, ktorú v sebe mám, a zábrany, ktorú mi v detstve vytvorili, sa prejavuje ako bolesť a tá sa prejaví ako pocit prázdnoty alebo nespokojnosti.
Tento pocit prázdnoty sa snažíme zaplátať jedlom, alkoholom, drogou, pornom, náhodným sexom. To všetko je pritom len zúfalý pokus o vyliečenie vnútornej prázdnoty, ktorú muži pociťujú. Pokiaľ sa ako spoločnosť nepozrieme, odkiaľ prázdnota pramení, budeme len hromžiť na propagáciu drog, na úpadok morálky.
Chlap, ktorý si potrebuje každý deň vypiť, v sebe len pláta svoju prázdnotu z toho, že nedozrel v muža. Ale jasné, to neznamená, že je zlé dať si raz za čas pivo. (Úsmev.)
Rozumiem, že istý vplyv na životy mužov mal aj prístup ich rodičov, skončiť však len pri tom, že muži nie sú zrelí, lebo ich rodičia niečo pokazili, by bolo zrejme málo. Každý dospelý človek predsa musí prevziať zodpovednosť za svoje súčasné konanie.
Tvrdiť, že muži sú produktom výchovy, je pravda, ale to u mnohých vedie k tvrdeniu, že na vine sú naši rodičia, čo je na míle od pravdy. Každý rád svoju vinu hádže na iných, my však ako ľudstvo prechádzame komplexným rastom a evolúciou.
Naši rodičia robili to najlepšie, čo vedeli, na základe svojich vedomostí. Ak otca celý život v detstve ponižovali, hrešili, trestali, prípadne jeho otec bol alkoholik, bolo by veľmi nezrelé, keby jeho syn hovoril, že za to, že je on sám nezrelý, môže jeho otec.
Nie sme teda obeťami výchovy svojich rodičov, sme súčasťou vývoja spoločnosti. My sme generácia, ktorá si práve preto, že sa v minulosti narobilo veľa chýb, môže uvedomiť, že domino môže zastaviť. Každý si môže povedať, že hoci generácie pred ním urobili chyby, na mne sa to zastaví, ja sa k svojmu životu, rodine, deťom postavím inak.
Muži by si mali uvedomiť, akým spôsobom sa prenáša trauma a nezrelosť z generácie na generáciu, a nepreniesť to na svojho syna. Dúfam, že svojmu synovi odovzdám to, že bude lepší ako ja a že ma prerastie. Sebavedomý muž nepotrebuje nikomu ubližovať a má v sebe tak veľa lásky, že preberie svoje pole zodpovednosti za svoju rodinu a časom to pole aj rozšíri najprv na svojich susedov, potom na svoju komunitu a na svoju krajinu.
V súčasnosti už bežne počujeme mužov vo verejnom priestore, najmä vo svete šoubiznisu, hovoriť o svojich traumách. Je to skutočne to, čo dnes očakávame od mužov?
Tento proces by nemal byť podľa mňa verejný, lebo v tom prípade robíme zo seba obeť a čakáme od sveta, že nás poľutuje. Chápem, že niektorí chcú ísť príkladom a dodať mužom odvahu. Ale nech to nie je pravidlom.
Rozumiem, že stará garda mužov pozerá na riešenie tráum pohŕdavo a vníma to ako vyplakávanie. Ale dnes už je celkom spopularizovaná psychológia a vieme, že ak sa nepostavíme temnote v sebe, ktorá pramení zo zranení a z tráum, ako hovorí Jung, ak neurobíme nevedomé vedomým, bude to riadiť náš život.
Chápem tiež, že hrabať sa v sebe môže pôsobiť pre mužov zženštilo. Ale muži to tak berú v prípade, ak im dohovárajú ženy. Úplne inak to berú od chlapov.
Poviem príklad. Manželka sa roky snažila mužovi hovoriť o jeho chybách a on na to kašľal a ignoroval to. Ten muž sa so mnou stretol, povedal som mu zrejme to isté, dal som mu nejaké rady do života. On prišiel domov a okamžite ich začal aplikovať. Jeho žena mi o týždeň písala, že čo som s ním urobil, že je ako vymenený. Ona mu to vraj hovorila desať rokov a nič nezmenil. (Úsmev.)
Mužom by teda mali radiť muži?
Keby mu to povedal nejaký zženštilý chlapík, ktorý v živote nič nedokázal, tiež by to asi nezobral. Keď však muži vidia chlapa s prísnou sebadisciplínou, vnímajú to úplne inak, keď hovoria o svojich traumách. Keď poviem chlapovi, že je v poriadku, že si do dnešného dňa posratý zo svojho otca, že sa bojíš, ale máš potenciál oslobodiť sa od starých vzorcov správania, ktoré nad tebou vládnu, tak to berie.
Kto vníma prácu na emóciách ako zženštilú, tak by si mal naliať čistého vína. Všetci pracujeme na emóciách, len o tom nevieme. Typický slovenský chlap pracuje na traumách v krčme, tvári sa chlapácky nad vecou, ale keď potrebuje štyri pivá denne, v poriadku to asi nebude. Každý chlap na traumách pracuje, ale niektorí formou závislostí, aby prehlušili svoju prázdnotu.
Ja radím mužom, aby sa do svojej prázdnoty namiesto toho, aby ju zaliali pivom alebo ušli k pornu, ponorili a nechali bolesť pôsobiť, až kým začne skutočne bolieť, a v tej bolesti na niečo neprídu. Každá ďalšia minúta je síce ťažšia a ťažšia, chce to odvahu. Je to presný opak zženštilosti. Pripustiť si svoje zranenia z detstva a to, že doteraz riadia môj život, moje reakcie, je chlapské. Práca na traumách vedie v skutočnosti k oslobodeniu.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Symbolom mužstva sa stala dnes móda nechať si narásť bradu na štýl Vikinga. Vy ste toho príkladom. Je to móda či nejaká potreba potvrdzovať si takto svoje mužstvo?
Keď som bol malý, vždy som mal túžbu pomáhať ľuďom. Nezačal som robiť kulturistiku preto, že som chcel mať veľké svaly pre samotné svaly. Učilo ma to sebadisciplíne a vedel som, že raz sa budem snažiť zmeniť spoločnosť. Kulturistika bol len spôsob, vďaka ktorému som získal pozornosť ľudí. Rovnako brada je pre mňa spôsob, ktorým si získavam pozornosť ľudí. Aby ma chlapi, ktorým hovorím, ako si majú zrovnať život, brali vážne.
Samozrejme, je to aj módna záležitosť, každý, kto si nechá narásť bradu, sa hrá na muža. Môžeme to vidieť aj ako istý výkrik mužov, ktorí dnes hľadajú, čo to znamená byť skutočným mužom.
Keby sme na čele krajiny mali človeka, ktorý naplno stelesňuje všetky cnosti muža a muži v krajine by mohli k nemu vzhliadať, boli by sme na tom ako spoločnosť lepšie. Žiaľ, takýto príklad nemáme. Chlapi preto, prirodzene, hľadajú aspoň záblesky mužstva. Pre niekoho sú to práve svaly, brada, úspech.
Vidíme to na tom, že pred dvadsiatimi rokmi, keď muž chodil do posilňovne, tak sme sa mu smiali. Dnes je úplne bežné, že mladí chlapci chodia do fitka, lebo vieme, že to nejakým spôsobom imituje mužnosť. To nie je len o svaloch, je to o disciplíne, o budovaní pliec, ktoré dokážu v spoločnosti niečo zmeniť. Chytáme sa každého náznaku mužstva.
To, keď muž dokáže spravovať svoje telo a má svaly, je prejav jeho zrelosti?
Je to jeden krok. Muži tým, že majú svoje telo pod kontrolou, získavajú disciplínu a pocit sily.
Drvivá väčšina mužov, ktorí dnes chodia do posilňovne, nemala asi v živote v ruke krompáč. Dá sa to vôbec spájať s mužstvom, keď tú silu nevedia využiť?
Mnohí muži dnes žijú v bytovkách, vidím v tom aspoň snahu robiť niečo pre svoje zdravie, i to mentálne. Plus mať nejaký režim, cieľ. Pre muža je veľmi dôležitý pocit, že je tvorca seba samého.
Teda muži, ktorí si idú namiesto toho zabehať, v podstate robia to isté?
Áno, akákoľvek práca na sebe je režim a disciplína, ktorú muži potrebujú. Patrí sem aj sledovanie svojej stravy, spánku, doplnkov výživy. To všetko dáva životu istý rámec.
Niekomu sa to môže zdať povrchné, ale my sa takto snažíme zvýšiť svoju akcieschopnosť a energiu. Ak mám tento základ, viem k tomu neskôr pridať aj duchovný rast alebo psychologickú prácu na sebe. Ale keď zle jem, spím, nehýbem sa, ťažko sa dostanem z bodu mínus desať na desať. Na to, aby sa chlap cítil akcieschopný, sa v tomto svete proste potrebuje hýbať.
Ja som si vybral extrémnejšiu formu, kulturistiku, ale to, samozrejme, nemusí robiť každý.
Muži si musia čas na pohyb často doma vybojovať, lebo popri rodine je vždy toho veľa. Očakáva sa od nich, že majú byť dobrí vo svojej práci, majú byť dobrými otcami, venovať sa vzťahu. Často im nezostáva energia nakopnúť sa ešte aj k pravidelnému pohybu.
Za seba môžem povedať, že som bol až závislý od pohybu, ale keď som sa oženil a narodili sa nám dve deti, prirodzene som musel zo svojej rutiny niečo vyradiť. Na obdobie troch rokov som zároveň stiahol cvičenie zo šesťkrát v týždni na raz či dvakrát týždenne. Povedal som si, že je to na istý čas. Niekedy je proste obdobie, že sa nedá mať všetko.
Plus veľa chlapov uteká od svojich žien do krčmy, utekajú od ich kritiky. Chlap si však môže rozmyslieť, ako si zvolí tú hodinku a pol denne pre seba. Či je rozumnejšie ísť sám do lesa alebo do posilky popremýšľať, nabrať energiu.
Žena potrebuje viac času na svoju záľubu alebo aby sa postarala sama o seba, svoje telo, ísť sa prejsť, dať si vaňu.
Muž si potrebuje zrekapitulovať svoje priority, či má všetko v živote nastavené správne. Preto potrebuje dobrú partiu mužov alebo duchovnejší rozmer v nejakej kontemplácii, alebo šport. Ale jeho motív by mal byť, aby sa vrátil k svojej manželke lepší.
Ženy však môžu mať problém s tým, ak muž veľa pracuje a ešte si vyžaduje aj pravidelný čas len pre seba.
Ja rozumiem ženám, pre ktoré je ťažké dopriať mužovi samotu, keď on ani nevie, či chce rásť, a uteká od nej skôr do krčmy.
Často by stačila dobrá komunikácia medzi partnermi, aby si vedeli pokojne povedať, čo jeden od druhého potrebujú. Keby muž žene pokojne vysvetlil svoje dôvody, že ide cvičiť preto, aby sa k nej vrátil duchaprítomnejší, láskavejší, tak verím, že žena by ho s radosťou a s veľkou láskou pustila.
Žena rada vidí na mužovi, že má víziu rásť, a ešte ho v tom aj podporí. Možno spolu budú o hodinku menej, ale tá druhá hodinka, ktorá im zvýši, bude stáť za to. (Smiech.)
My chlapi však bez slova unikáme a to nie je najšťastnejší spôsob. Keby muži vedeli zrelo odkomunikovať svoje potreby, som si istý, že by sme nemali vtipy o podpapučníkoch. Muži, naučme sa hovoriť, čo potrebujeme a prečo to potrebujeme, ale s láskou.
Určite by však mal platiť aj opak.
Čo tým myslíte?
Nech aj muž vytvorí manželke priestor, aby si mohla oddýchnuť spôsobom, ako to ona potrebuje. Ak sa však začneme rozprávať na úrovni, ja mám dnes dosť, potrebujem vypadnúť, alebo si začneme vyrátavať, kto urobil viac, a vystavujeme si navzájom faktúry, tak to nikam nevedie. Namiesto toho, aby sme si uvedomili, že sme jedno telo a jeden duch, a preto sa musíme o seba vzájomne starať, aby sme sa mali dobre.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Vašou veľkou témou je dopamínový pôst, nabádate ľudí, zvlášť mužov, aby sa na určitý čas vzdali všetkých návykov, ktoré im rýchlo vyplavujú dopamín. Prečo to má taký úspech?
Ako spoločnosť žijeme prebytkom všetkého. Je tu prebytok jedla, stimulov, obrazov, všetkého a vidíme v tom svoju spásu. Pred niekoľkými storočiami, keď sme nemali toľko jedla, vnemov, istú strechu nad hlavou, to bolo v tomto smere jednoduchšie. Dnes máme všetko v mobile.
Cez mobil si vieme objednať akékoľvek jedlo, dostať sa k sexuálnemu uspokojeniu, zvyšovať si dopamín na sociálnych sieťach, kde hľadáme uznanie. Akurát sme zistili, že tým, že sme získali túto slobodu, sme však v skutočnosti žiadnu slobodu nezískali.
Doba ide veľmi rýchlo dopredu, ale naše mozgy majú pomalšiu evolúciu. Naše telá stále fungujú na princípoch snahy o prežitie. Pre túto podvedomú snahu o prežitie potrebujeme zohnať čo najviac jedla, partnerov, čo najviac pôžitku a komfortu. Pretože máme zakódované, že raz nastane nedostatok.
Na tomto chlap funguje, aj keď scrolluje ženskú za ženskou na mobile, chceme čoraz viac. Dorastáme však do obdobia, keď mnoho mužov precitlo, že už neexistuje niečo viac, čo by ich dokázalo naplniť. To, čo v živote hľadáme, nedokážeme nájsť z pozície tejto prastarej snahy o prežitie. Potrebujeme sa posunúť z bodu prežitia do bodu rastu.
Keď chcem ako muž rásť, tak si musím nastaviť hranice, lebo ak to dnes neurobím, tak ma rýchly dopamín zvalcuje.
Ak budem mať nechutne veľa jedla, porna, hodín na mobile, zrazu zistím, že som nešťastný. Niektorí na to prídu tou tvrdou cestou, že sa tam musia dostať, aby zistili, že to im šťastie neprinesie. Iní to vedia zabrzdiť skôr a rozhodnú sa pre striedmosť. Ja dúfam, že aj vďaka mojim videám sa pre druhú možnosť rozhodne viac ľudí.
Ako dopamínový pôst funguje?
Niekomu stačí týždeň, niekomu mesiac, niekto potrebuje roky. V podstate dovtedy, kým zistí, že tieto veci nad ním už nemajú moc.
Život meniaca skúsenosť, keď sa vám podarí vyradiť naraz drvivú väčšinu vecí, ktoré vám vyplavujú rýchly dopamín. Hazard, online nakupovanie, všetky druhy drog, všetko sladké, aj umelé sladidlá, fastfoody, porno, sledovanie seriálov po nociach, internet používať len na prácu, adrenalínové športy.
Keď to vyradím, zistím, kde bol môj vzťah k týmto veciam nevyregulovaný. Dôležité je zistiť, čoho som obeťou.
Takže cieľ je len zbaviť sa závislostí?
Keď sa človek vedome vzdá rýchlych pôžitkov, dostane do života priestor, aby sa zamyslel nad svojou osobnou víziou, nad svojím poslaním. Každý muž by mal objaviť zmysel svojho života, nejakú kvalitu, aby mohol prispieť k zlepšeniu tohto sveta.
Táto kvalita sa však nedá objaviť, keď mám od rána do večera ponorenú hlavu v mobile, v porne, v chladničke, v rôznych drogách, v povrchných vzťahoch. Dopamínový detox môže byť jeden z nástrojov, ako sa dostať k svojej vízii.
Navyše po vynechaní rýchlych pôžitkov si začneme všímať veci okolo seba inými, detskými očami. Zrazu si všimneme vietor v korunách stromov, krásu prírody.
Napokon, Ježiš povedal: „Nechajte deti prísť ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ Takýto pôst môže pomôcť, aby sme začali opäť žasnúť nad bežnými vecami okolo nás. Byť ako dieťa podľa mňa znamená byť konečne slobodný od tráum, ktoré určujú môj život, byť slobodný od závislostí, ktoré zväzujú moje rozhodnutia, a vidieť zázraky v obyčajných veciach.
Pre mnohých chlapcov som sa tým, že som sa na Youtube postavil do roly mentora, ako dobre uchopiť svoj život, nechcene dostal do roly otca. Veľa násťročných chalanov má pocit, že konečne dokážu dostať svoje problémy pod kontrolu.
Berú to, lebo im to hovorím ako chlap, ktorý si všeličím prešiel. Rovnako aj mladí muži. Z nejakého dôvodu ma rešpektujú a chodia mi tisíce ďakovných správ, že som im pomohol v tom, že konečne prebrali zodpovednosť za svoju rodinu, že konečne prestali piť alebo brať drogy.
Je mi aj ľúto, že toto nerobia ich otcovia, ale som rád, že mám konkrétny vplyv na životy ľudí, ktorí nemali dobré vzory.
Je to zaujímavé, lebo žijete v podstate konzervatívny spôsob života, hovoríte o manželstve, zodpovednosti za rodinu, máte dve deti. Mohlo by sa zdať, že toto dnes pre mladých mužov už nie je atraktívne. No vám, naopak, rastie základňa odberateľov vášho obsahu, už je ich vyše 40-tisíc.
Môj životný štýl sa môže zdať ľuďom konzervatívny, ale oni vidia, že je naplňujúci. Mám doma jednu ženu, s ktorou chcem zostarnúť, ale ja v nej viem prebudiť matku, dračicu, milenku, ale stále sa milujem s tou istou ženou. Manželstvo môže byť taká vášnivá a šialená vec, akú si nedokáže predstaviť ani chalan, ktorý vystriedal päťdesiat žien.
Aj v manželstve sa dá žiť veľmi slobodný a šťastný život, ak poznáme svoju víziu.
Mladí muži sú dnes rozpoltení a presýtení všetkého, žiadnu víziu nemajú. Myslím si, že v takom prípade konzervatívny prístup k životu môže veľmi pomôcť upratať si život, lebo človek vyradí zo svojho života veľa rozptyľujúcich prvkov.
Pre niekoho môže byť konzervatívne, že má manželku, pre niekoho aspoň to, že nemá tridsať frajeriek, ale je verný jednej.
Konzervatívnejší život však nie je cieľ, tým je život v rozumnosti, racionálnosti, striedmosti.
Takto ste nad tým uvažovali vždy?
Kdeže, sám som bol chlapom, ktorý bol presýtený všetkým, sodoma a gomora. (Smiech.) Mal som však od detstva dar, že som veľmi vnímal vlastné emócie a vnútro. Vo svojom živote som však stretol muža, ktorý pre mňa na istý čas stelesňoval vzor muža, kráľa. Žiaľ, ten človek už zomrel, ale stihol ma inšpirovať natoľko, že som zmenil svoj život.
Prišiel som do bodu, keď sa mi išiel narodiť syn, a ja som si povedal, že som strašne rozhýrený človek a mám veľmi rozlietanú pozornosť. Tak som sa rozhodol pre najkonzervatívnejší spôsob života, postaviť si s manželkou dom, starať sa o záhradu, začal som sa otužovať, zdravo sa stravovať, zaviedol som disciplínu.
Možno to znie ako nuda, ale mne to len potvrdilo, do koľkých zbytočných vzťahov a vecí som predtým investoval zbytočne. Pomohlo mi to zbaviť sa všetkých závislostí. Z tohto bodu som začal do života púšťať nové veci, nové myšlienky. Tie už však nediktoval niekto zvonku, moja rozkoš, moja chamtivosť, ale diktovala ich moja túžba rásť.
Nemám rád škatuľky na konzervatívnych a liberálnych, ale súhlasím s tým, že som mal taký rozjarený život, že som ho potreboval skonzervovať, aby som získal duchaprítomnosť. (Úsmev.) A aj vďaka tomu som začal robiť youtubové videá.
Ako vás zmenila rodina a manželstvo?
Každý chlap, ktorý ide do manželstva, sa pýta, či ho nebude lákať, že trávnik bude zelenší na opačnej strane plota. Pravda je však taká, že tráva je zelenšia tam, kde sa polieva.
Samozrejme, každá žena sa mení, prídu deti, zaľúbenie a oxytocín nebude vždy taký ako na začiatku. Manželstvo ma síce akoby uzamklo, ale v raste mi veľmi pomohlo. V manželstve sa totiž prejaví všetko, všetky traumy z detstva, všetky nedostatky, najškaredšie veci. Ale ako povedal Jordan Peterson, keď vstupujem do manželstva, tak sľubujem, že neutečiem, bez ohľadu na to, čo mi ukážeš.
V manželstve sa dá ísť úžasne do hĺbky, i svojej vlastnej, i do hĺbky svojho partnera. Pochopiť zranené dieťa v sebe a vo svojom partnerovi sa dá až v hlbokom vzťahu. Keby nebolo manželstva a prísahy, ktorá pre mňa znamenala veľmi veľa, tak je možné, že by som sa snažil ešte predtým, ako sme mali deti, z toho nejako vycúvať. Manželstvo ma uzamklo v tom, že som dokázal pristúpiť k tej hĺbke, bol som prinútený poznať naplno samého seba kvôli manželstvu.
Pred pár týždňami som sa prechádzal v meste a všimol som si pekné ženy, ktoré išli okolo. Zamyslel som sa nad tým, či by som vymenil svoju ženu za niektorú z nich. Bol to zlomový bod v mojom živote, lebo som si uvedomil, že už nestojím o pozlátku, ale o hodnotný príbeh, či už v bežnom každodennom živote až po moje najhlbšie sexuálne túžby. To mi už nedá nikdy v živote nikto iný ako moja manželka.
Príchod detí tak odštartoval vo mne úplne novú cestu. Keď som sa dozvedel, že budem mať syna, potreboval som si dokázať, že budem vedieť byť otcom a vzorom pre svoje deti.
Manželstvo a otcovstvo sa prenieslo aj do mojej tvorby. Vďaka tomu sa dokážem aj so svojím synom rozprávať tak, aby som ho inšpiroval, aby sa cítil milovaný otcovskou láskou, ktorá v neho verí. Možno aj preto ma dnes sledujú mladí chalani, ktorí chcú zlepšovať svoj život.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.