P.Josef Hurt, kněz, příležitostný publicista

Pastorálna supervízia

Jana Vrťová

Úvod

Supervízia nachádza v súčasnom období uplatnenie v širokom spektre oblastí spoločenského života. Ako konštatuje Dan¹ „supervízia je dôležitá v akejkoľvek profesionálnej oblasti, založenej na ľudskej interakcii“. Dejinný vývoj rôznych pomáhajúcich profesií nasvedčuje tomu, že supervízia stála v pozícii „verného sprievodcu“, ktorý umožnil viacerým pomáhajúcim profesiám reflektovať nové teórie a prístupy.² Podľa Watkinsa³ sa supervízia rozvíjala na poli rôznych disciplín a z tohto dôvodu môže byť význam supervízie pre rôzne oblasti pôsobnosti odlišný. V súvislosti s reflexiou historického vývoja supervízie Huppertz⁴ uvádza, že „termín „supervízia“ sa po prvýkrát objavil v polovici 16. storočia vo význame „riadenia“ a „kontroly“ v právnych a cirkevných textoch“. V zmysle kontroly vzdelávacieho procesu bola supervízia realizovaná aj na pôde tzv. ľudových škôl.⁵ V oblasti sociálnej práce je možné prvopočiatky supervízie⁶ hľadať v 19. storočí, ktoré je spájané s procesom profesionalizácie sociálnej práce⁷, pre ktoré je typické, že pomoc ľuďom v núdzi bola poskytovaná vo forme charitatívnej a filantropickej činnosti, neskôr v inštitucionalizovanej podobe prostredníctvom charitatívnych a cirkevných organizácií a spolkov.⁸

Rozvoj supervízie v sociálnej práci nachádzame v činnosti Združenia charitatívnych organizácií – Charity Organisation Societies (COS), ktoré bolo založené v roku 1869 v Londýne, a neskôr v roku 1878 svoju pôsobnosť rozšírilo aj do Severnej Ameriky. Cieľom COS bolo zoskupiť rôznorodé filantropické a dobrovoľnícke skupiny a organizácie, ktoré sa zameriavali na prácu s chudobnými v druhej polovici 19. storočia. COS pomáhala prostredníctvom vysielania svojich dobrovoľníkov do rodín, ktorým poskytovali neformálne poradenstvo v oblasti hospodárenia s peniazmi, starostlivosti o domácnosť i zdravotnej starostlivosti.⁹ Supervízia bola v podmienkach tohto združenia realizovaná v dvoch formách. V prvom rade išlo o podporu práce podriadeného pracovníka nadriadeným pracovníkom prostredníctvom dialógu, zároveň však mali prvopočiatky supervíznej činnosti podobu zapracovania začínajúceho pracovníka, prípadne študenta do profesie pod vedením skúsenejšieho kolegu.¹⁰ Ako samostatná poradenská forma s vlastnými teoretickými východiskami a praxou sa supervízia rozvíjala od 60. rokov 20. storočia. Podľa Hawkinsa a Shoheta¹¹ sa „supervízia vyvíja z bohatej oblasti reflexívnej praxe, a zároveň je kľúčovým prvkom podpory a rozvoja reflexívnej praxe všetkých, ktorí pracujú s ľuďmi a v pomáhajúcich profesiách na individuálnej a skupinovej úrovni, či úrovni organizácie“. Môžeme teda konštatovať, že špecifickým znakom supervízie je skutočnosť, že je možné ju realizovať v rôznych profesiách, v ktorých sa pracuje s ľuďmi a vzťahmi. Nie je limitovaná svojím prepojením na konkrétnu metódu práce, ale naopak, vyznačuje sa svojou flexibilitou a schopnosťou pracovať s metodickými postupmi rôznych oblastí práce s ľuďmi, ako sú napr. sociálna práca, poradenstvo, psychoterapia, ale aj pastorálna práca.¹²

Čo je supervízia?

Samotný pojem supervízia bol odvodený z anglického slova „supervision“, ktorý vznikol spojením dvoch latinských slov a to „super“ vo význame „nad“ a „videre“, čo znamená „pozerať“, „vidieť“. V anglickom jazyku bol pôvodne tento pojem označením pre každú situáciu, v ktorej skúsenejšia, príp. poverená osoba dohliadala na inú osobu v procese výkonu nejakej činnosti či plnení úlohy.¹³ Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že supervízia sa zameriava na upevňovanie človeka v jeho povolaní a pôsobení v danej inštitúcii a to spôsobom, ktorým mu bude umožnené zlepšovať svoj vlastný pracovný potenciál.¹⁴

V dôsledku toho, že v centre pozornosti stojí človek a jeho pracovná činnosť, ktorej výkon môže ohrozovať viacero faktorov, ako napr. zlý spôsob riadenia, komplikované medziľudské vzťahy apod., ktoré môžu vyústiť až do sociálneho rozpadu a neschopnosti napĺňať ľudské potreby¹⁵ sa supervízia „vlastne zaoberá centrálnou otázkou ľudstva, keď pracuje na tom, ako môžu ľudia stvárňovať svoju prácu tak, aby sa v nej realizovali“.¹⁶ V súčasnosti sa však v literatúre stretávame s rôznymi vymedzeniami supervízie, ktoré zodpovedajú špecifikám pomáhajúcich profesií, v rámci ktorých je supervízia realizovaná. V sociálnej práci má supervízia nenahraditeľnú pozíciu. Je priamo ukotvená v legislatíve,¹⁷ ktorá usmerňuje výkon sociálnej práce v praxi a pre väčšinu organizácií poskytujúcich služby v tejto oblasti je zákonnou povinnosťou. V sociálnej práci je supervízia „metódou kontinuálneho rozvoja profesionálnych spôsobilostí sociálneho pracovníka, ktoré dosahuje za pomoci kvalifikovaného supervízora.

[...] Supervízia je nástrojom na optimalizovanie a overovanie si správnosti postupov a je priestorom na hľadanie alternatív v práci sociálneho pracovníka, na poskytnutie spätnej väzby a svojimi intervenciami chráni užívateľa služiebsociálnej práce pred poškodením až zneužitím“.¹⁸ V poradenstve je supervízia chápaná ako intervencia uskutočňovaná skúsenejším členom profesie tzv. seniorom, ktorý sprevádza menej skúseného člena profesie tzv. juniora, za účelom zlepšenia profesionálneho fungovania a monitorovania kvality služieb, ktoré poskytuje klientom menej skúsený člen profesie. V oblasti psychoterapie je supervízia hlavným nástrojom rozvoja a zvyšovania terapeutických kompetencií.¹⁹ V psychoterapii je supervízia vnímaná skôr všeobecnejšie a rutinnejšie, pretože je podmienkou vzdelávania a môže mať najvýznamnejší prínos, čo sa týka efektivity tréningu.²⁰ V duchovnej službe je supervízia známa pod označením pastorálna supervízia, ktorá má dve dimenzie, a to teologickú a pastorálnu. Supervízia sa v tejto špecifickej oblasti usiluje prispievať k integrácii osoby, pracovnej činnosti a povolania pastora alebo kňaza, ktorých dôležitou súčasťou je viera v Boha.²¹ Je evidentné, že pastorálna supervízia je v určitých aspektoch odlišná od supervízie realizovanej v iných pomáhajúcich profesiách (pozri tabuľka 1), čo súvisí aj so špecifickou a nenahraditeľnou prácou pastora či kňaza, ktorého práca je postavená na základnom pilieri, ktorým je viera v Boha.

Od spirituálnych a religióznych prienikov v supervíznom kontexte k pastorálnej supervízii

Spiritualita a religiozita sú v oblasti pomáhajúcich profesií považované za dôležité zložky pri riešení problémových situácií jednotlivcov, skupín či komunít.²² V súčasnosti sa často stretávame so zamieňaním pojmov spiritualita a religiozita, avšak medzi týmito pojmami existuje niekoľko dôležitých rozdielov.²³ Vymedziť jasnú definíciu pojmu spiritualita nie je jednoduché, pretože tento pojem bol koncipovaný viacerými spôsobmi.²⁴ Spiritualita môže byť na jednej strane viazaná na vzťah s Bohom alebo s niečím, čo je považované za najvyšší cieľ, ktorý podporuje význam zmyslu života a životné poslanie človeka.²⁵

Na druhej strane môže byť spiritualita vnímaná ako spôsob existencie a skúsenosti, ktoré sú výsledkom procesu uvedomenia si transcendentálnej dimenzie osobnosti. Spiritualita je zároveň charakterizovaná určitými hodnotami, ktoré prevládajú v živote človeka na rôznych úrovniach, ako napr. vo vzťahu k sebe samému, iným jednotlivcom, životu, ale zaraďujeme sem aj najvyššie hodnoty, ktoré človek uznáva a ktoré determinujú jeho život.²⁶ Definíciu religiozity môžeme odvodiť od pojmu náboženstvo (angl. religion), ktorý predstavuje systém viery a konania, skúmaných komunitou, podporovaných rituálmi uznávajúcimi, uctievajúcimi, pristupujúcimi a vzťahujúcimi sa k posvätnému, božskému, Bohu alebo k ultimátnej pravde, realite.²⁷ Diferenciácia pojmov spiritualita a religiozita spočíva v tom, že „zatiaľ čo religiozita sa opisuje ako formálne štruktúrovaná, ide tu o pridŕžanie sa presvedčení a rituálov organizovanej cirkvi, náboženskej inštitúcie, spiritualita je skôr individuálny jav, charakterizujú ho určité hodnoty (vo vzťahu k sebe, iným ľuďom, prírode, životu) a zdôrazňuje sa v ňom duchovná skúsenosť [...] Spiritualita je nevyhnutným jadrom religiozity, avšak značne presahuje religiozitu.“²⁸ Spirituálne a religiózne aktivity sú primárne orientované na podporu duchovného blaha (angl. well-being). Vo väčšine spirituálnych a náboženských systémov je dobrá práca vo svete výsledkom hľadania duchovného blaha. Avšak centrálnym záujmom dobrej práce je budovanie vzťahu s Bohom. V niektorých duchovných systémoch môže byť duchovné blaho prepojené s aktivitami v materiálnom svete. Napr. Teológovia „oslobodenia“ tvrdia, že osobný vzťah s Bohom by mal byť vyjadrený prostredníctvom revolučného oslobodenia ľudí od sociálneho a štrukturálneho útlaku.²⁹ Spirituálne a religiózne diskurzy taktiež produkujú morálne východiská „zakorenené“ v spirituálnych a náboženských systémoch. Medzi týmito morálnymi východiskami jednotlivých spirituálnych a náboženských systémov existujú síce rozdiely, ale väčšina z nich obhajuje hodnotové systémy, ktoré môžu byť všeobecne definované ako podpora ľudského blaha, starostlivosti a súcitu s ostatnými.³⁰ V súčasnej spoločnosti taktiež pretrváva permanentné akcentovanie na nevyhnutný význam aktivít úzko spojených s náboženstvom, ktorými sú: účasť v komunite, spoločné aktivity, dodržiavanie spoločného morálneho kódexu a záväzok voči svetu, charakteristický snahou členov danej komunity o dosiahnutie sociálnej spravodlivosti,³¹ príp. približovanie sa k tomuto ideálu.

Vo vzťahu k supervízii, religiozite a spiritualite môžeme rozlišovať náboženskú a spirituálnu supervíziu. Zatiaľ čo náboženská supervízia vychádza z predpokladu, že náboženský mód je vševediaci, pozná odpovede na všetky otázky, vyžaduje si poslušnosť a sú pre neho charakteristické posvätné postupy, spirituálna supervízia hľadá nové spôsoby, premýšľa o nich a taktiež ich nachádza, sú však viazané na konkrétnu situáciu, môžeme ich použiť pri istom probléme, situácii a potom môžeme na nich pokojne zabudnúť.³² Vo všeobecnosti sú supervízia a spiritualita istým spôsobom vzájomne prepojené, pretože obe tieto činnosti sa začínajú otázkami, ktoré majú človeka viesť k hľadaniu pravdy.³³ Do procesov, ktoré podporujú zvyšovanie profesionálnych kompetencií, pomáhajúcich profesionálov v supervízii, patria aj procesy porozumenia a vedomosti o spiritualite, ktoré sú potrebné na vytvorenie základných podmienok pre supervidovaného v kontexte ktorých mu je umožnené získať zručnosti v priebehu supervízneho sedenia. Tak ako super vidovaní aj samotní supervízori potrebujú porozumieť tomu, akou významnou zložkou ľudskej bytosti je spiritualita či vierovyznanie.³⁴ V tejto súvislosti by mala byť supervízia jednou z možností, jako zotrvávať v kontakte s realitou tým, čo je síce mimo človeka, ale v jeho vnútri, čo umožňuje dobrým vnútorným vlastnostiam človeka preniknúť na „svetlo“.

V supervíznom procese sa teda učíme žiť absolútne, dôkladne. Supervízor, ktorý si je vedomý tejto skutočnosti, vie, že je potrebné začať u seba, pretože, ak človek neprežíva vnútornú rovnováhu, prejaví sa to aj v jeho reakciách, konaní či správaní navonok. Supervízia je označovaná aj ako spôsob života. Hodnoty supervízie sú hodnotami života, postojom a systémom názorov, ktorý tvorí základný pilier správania sa supervízora. Predtým ako supervízori začnú poskytovať supervíziu iným ľuďom, realizujú supervíziu pre seba samých.

Spiritualita prináša do supervízie niekoľko dôležitých podnetov:

1. byť reflektívny – uvažovanie nad životom je podnetom, ktorý človeka nasmeruje k preniknutiu do svojho vlastného vnútorného „sveta“, rekapitulovania vlastných hodnôt, postojov, otázok, pochybností, odpovedí a hľadaní spojitostí medzi nimi. Absencia reflektivity môže spôsobiť, že rozhodujúcim sa stáva to, čo je vonkajšie. Ak nepremýšľame, nereflektujeme svoj vlastný život, prácu, staneme sa závislými od odpovedí druhých ľudí.

2. učiť sa a naučiť sa, ako sa učiť – spiritualita supervízie predstavuje proces celoživotného učenia, teda učenia ako určitého spôsobu života, zároveň nadobudnutia zručnosti ako sa učiť. Spiritualita do supervízie prináša spätnú väzbu, ktorá je prijímaná i poskytovaná a je prostriedkom podporujúcim proces učenia sa a rastu.

3. byť orientovaný na proces – v centre spirituality je dôvera v proces. Aby proces mohol prebiehať, je potrebné vytvoriť nato priestor, teda robiť to, čo vieme a tým mu umožniť prevzatie vedenia (jeho spontánny priebeh).

4. budovať zdravé vzťahy – spiritualita v supervízii je spojená so zdravými a liečivými vzťahmi. Zdravý vzťah si však vyžaduje pozornosť, je potrebné, aby bol neustále budovaný, udržiavaný a vyživovaný.

5. poznávať spojitosti – spiritualita a supervízia okrem iného hľadajú aj spojitosti. Ako ľudské bytosti sme navzájom prepojení rôznymi väzbami, nie sme na tomto svete sami.35 Myšlienky, smerujúce k uvedomeniu si spojitosti, môžeme nachádzať v systémovej teórii, ktorá zdôrazňuje syntézu, proces, interakciu a siete. Systémová teória demonštruje, že jednotlivým častiam je možné porozumieť len ako funkciám dynamiky celku.³⁶

6. byť vnútorným človekom – vo svojom vnútri nachádzame samých seba i ostatných ľudí. Naše hodnoty sú potvrdením toho, kým sme. Náš vnútorný život nám umožňuje nájsť zásady, ktoré nás budú viesť. Popri zásadách vnútorného života človeka v tomto kontexte nachádzame v súvislosti so supervíziou a spiritualitou ich spoločné zásady, ktorými sú ľudská dôstojnosť, rovnosť a spravodlivosť, čestnosť a integrita, služba (prínos), potenciál rastu, služba (prínos) a ospravedlnenie. V srdci spirituality a supervízie stojí „posolstvo“, ktoré vypovedá o tom, že človek je a zžije sa s úplnosťou svojej ľudskosti, stáva sa sebou samým, ide a skúma svoje vnútro.

Súhrnne môžeme teda konštatovať, že k spiritualite a supervízii patria zmeny v spôsobe myslenia, ktoré smerujú od:

• nepreskúmaného života k permanentnému reflektovaniu,

• individuálneho ku kolektívnemu,

• opakujúcich sa vecí k novým možnostiam,

• vonkajšku k vnútru,

• statického k dynamickému,

• súťaživosti k spolupráci a pod.³⁷

Cornett³⁸ identifikoval 6 prvkov spirituality v klinickej praxi, ktoré sú aplikovateľné v supervízii, v kontexte ktorej sa supervízori snažia zdieľať a porozumieť spirituálnym a náboženským názorom a významom:

a) pohľady supervízora a super vidovaného na zmysel života, nádej a beznádej;

b) hodnoty často určujúce vnímanie seba samých i okolitého sveta, rovnako determinujúce naše správanie, rozhodovanie a vyrovnávanie sa so stratami;

c) skúmanie a porozumenie presvedčení a pocitov týkajúcich sa smrti, krehkosti života;

d) univerzálny pohľad supervízora i super vidovaného na seba i okolitý svet;

e) postoj k vnútornému a vonkajšiemu utrpeniu;

f) transcendencia: akceptácia, zodpovednosť, mier a jedinečnosť.

Uvedené prvky sú určené na stimuláciu diskusie medzi supervízorom a supervidovaným s cieľom posilniť dialóg, porozumenie a jasnosť podobností a rozdielov, ktoré by mohli mať vplyv na prácu super vidovaného s jeho klientmi³⁹ či „zverencami“.

V súvislosti so spirituálnymi a religióznymi prienikmi v supervízii je nevyhnutné uvedomiť si skutočnosť, že v pomáhajúcich profesiách,⁴⁰ ktoré nie sú priamo zamerané na duchovné sprevádzanie, pastorálnu starostlivosť či duchovnú službu môže byť téma spirituality či religiozity problematickou a pre supervízorov a super vidovaných môže byť náročné diskutovať o týchto témach. Avšak spiritualita a religiozita sú bežnou súčasťou života každého človeka a problémy klientov či „zverencov“ super vidovaných i samotných super vidovaných môžu byť v niektorých prípadoch najlepšie riešiteľné zapojením týchto oblastí bytia človeka do procesu riešenia ľudských problémov.

V dôsledku skutočnosti, že náš článok je prioritne zameraný na pastorálnu supervíziu, sme za účelom zdôraznenia rozdielov medzi supervíziou pracovníkov pôsobiacich ako kresťanských poradcov, duchovných sprievodcov, pastorov a pastoračných pracovníkov a pod. a supervízie pracovníkov „bežných“ pomáhajúcich profesií vypracovali Tabuľku 1, ktorá porovnáva rozdiely medzi supervíziou realizovanou v týchto dvoch oblastiach predovšetkým z perspektívy prítomnosti spirituality a religiozity v supervíznom procese.

Na našom území je pastorálna supervízia v počiatočnej fáze rozvoja. V Českej republike začína byť pastorálna supervízia využívaná vďaka absolventom zahraničných škôl – kňazov, príp. pastorov v roli pastorálnych supervízorov.

Niektoré cirkevné spoločenstvá zabezpečujú supervíziu aj prostredníctvom iných profesionálnych supervízorov, napr. psychológov. Takúto formu pomoci pri zabezpečovaní supervízie využíva napr. rehoľné spoločenstvo saleziánov dona Bosca, ktoré týmto spôsobom zaviedlo pravidelnú skupinovú supervíziu pre riaditeľov stredísk v Čechách. V zahraničí, konkrétne v USA, vznikla už v 20. rokoch 20. storočia popri klinicko-pastoračnom vzdelávaní (angl. Clinical Pastoral Education) a bola určená pre študentov teológie, rehoľníkov, duchovných i laikov ako príprava na ich prácu v rôznych inštitúciách ako napr. nemocniciach, hospicoch apod. V roku 1967 bola založená akreditačná agentúra programov klinicko-pastoračného vzdelávania, v rámci ktorých sa súčasťou pastoračnej služby stala aj supervízia. Vo Veľkej Británii vznikla v roku 2009 Asociácia pre pastorálnu supervíziu a vzdelávanie (angl. Association for Pastoral Supervision and Education, ďalej len „APSE“),⁴² ktorej cieľom je podporovať vysoké štandardy pastorálnej supervízie a usiluje sa podporovať transparentný a otvorený dialóg medzi rôznymi a odlišnými tradíciami viery a kontextmi pastorálnej supervízie a vzdelávania v tejto oblasti.⁴³

Vo všeobecnosti predstavuje pastorálna supervízia vzťah medzi dvomi alebo viacerými učeníkmi, ktorí sa stretli za účelom reflexie služby jedného, prípadne viacerých z nich. Táto podoba supervízie dáva možnosť každej osobe v pozícii super vidovaného podať správu o svojej práci, preskúmať svoje správanie, konanie a zámery, ale aj rozvinúť svoje postupy práce a zručnosti.⁴⁴ Rovnako definuje supervíziu aj APSE45, ktorá supervíziu označuje ako „pravidelný, plánovaný a ohraničený priestor, v ktorom sa kvalifikovaný odborník (supervízor) stretáva s jedným alebo viacerými ďalšími odborníkmi (super vidovaní), aby sa spoločne pozreli na prax super vidovaných“. Supervízia poskytuje supervidovanému priestor, v ktorom sú jeho rast, rozvoj a blahobyt považované za dôležité, a to hlavne v súvislosti s osobami s ktorými super vidovaný pracuje. Supervízia je v tomto význame vnímaná ako prejav zodpovednosti za svoju prácu v tele Kristovom, a to napr. pastorov, kaplánov, duchovných sprievodcov, pastoračných poradcov, pracovníkov s mládežou apod.⁴⁶ V súčasnosti je však v chápaní pastorálnej supervízie citeľný značný posun. Ide o posun chápania pastorálnej supervízie ako „dohľadu“ nad pastoračnými pracovníkmi, k chápaniu supervízie ako záväzku, v rámci ktorého super vidovaný zaujme postoj, v ktorom bude veci vnímať holisticky a svoju prácu bude vykonávať s cieľom dosiahnutia blahobytu všetkých úrovní systému (ktorého je super vidovaný súčasťou), teda individuálneho, tímového a organizačného.47 APSE48 uvádza niekoľko znakov, ktoré sú typické pre pastorálnu supervíziu:

• vzťah medzi supervízorom a super vidovaným je charakterizovaný rešpektom, dôverou, podporou a otvorenosťou, vytvára pre super vidovaného bezpečný a slobodný priestor na skúmanie problémov, ktoré vznikajú při práci;

• supervízor pracuje v kontexte duchovného a teologického porozumenia v dialógu so super vidovaným, jeho rolou a vnímaním sveta;

• využíva poznatky z psychologických teórií za účelom odhalenia interpersonálnej a interpersonálnej dynamiky;

• venuje pozornosť osobitostiam prostredia, kultúry a svetonázoru;

• je založená na praxi, to znamená, že sa zameriava na správu o práci alebo pracovných problémoch, ktoré vznikajú v praxi super vidovaného;

• svoju pozornosť venuje otázkam spôsobilosti trénovania a rozvoja praktických zručností, riadenia hraníc, profesionálnej identity a vplyvu práce na všetky zúčastnené strany.

Rovnako ako v supervízii „bežných“ pomáhajúcich profesií, aj v pastorálnej supervízii sa dôraz kladie na osobnostné a kvalifikačné predpoklady supervízora. Je nevyhnutné, aby supervízor vykonávajúci pastorálnu supervíziu rozumel podstate kresťanského života a etickým hodnotám, ktoré super vidovaní považujú vo svojom živote a práci za podstatné, poznal prostredie a poslanie církvi super vidovaných. Od týchto predpokladov sa potom odvíjajú aj požiadavky na vzdelávanie a prípravu supervízorov realizujúcich pastorálnu supervíziu. Na území SR a ČR doposiaľ nie sú zadefinované požiadavky, ktoré by usmerňovali vzdelávanie a profesiu pastorálneho supervízora. V zahraničí sa podľa APSE môže stať supervízorom len tá osoba, ktorá má praktické skúsenosti v oblasti pastoračnej práce, inklinuje k vierovyznaniu, prejavuje záujem o náuku viery a vieru jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi supervízie. APSE zabezpečuje kurz supervízie v oblasti pastoračnej práce a do svojich učebných osnov zaraďuje nielen teologické, ale aj psychologické základy pastoračnej služby.⁴⁹

Supervízia sa stáva pastorálnou aplikovaním kresťanskej triády, a to viery, nádeje a lásky do supervízneho procesu, z ktorých môžeme odvodiť tri charakteristické spôsoby prostredníctvom ktorých sa supervízia stáva pastorálnou supervíziou:

1. Od kompetencie (príp. dodržiavania predpisov) k viere – profesionálna kompetencia je jedným z typických znakov, ktoré definujú profesionálnu supervíziu. Aby sa supervízia stala pastorálnou je možné rozšíriť kompetenciu (príp. dodržiavanie predpisov) tým spôsobom, aby sa stala vierou (konkrétne praktizovaním viery).⁵⁰ Namiesto označenia praxe ako najlepšej, najvyššej úrovne kompetencie, musí supervízor rozmýšľať v pojmoch kresťanskej viery. V tomto kontexte je prax (učeníctvo, kresťanský život) definovaná prostredníctvom vernosti. V klasickej teológii je viera chápaná ako Boží dar, nie ako ľudská schopnosť. V Novej zmluve je viera chápaná ako vzťah medzi dvoma ľuďmi, poslušná dôvera človeka v Boha, ktorý sa k nemu milostivo skláňa a ide mu v ústrety.

Tak ako zjavenie je stretnutie pravdy, viera je stretnutím poznania.⁵¹ V biblických spisech je vernosť vždy skúšaná prostredníctvom činov, neredukuje sa len na postoje či pocity.⁵² Supervízia sa stáva pastorálnou, keď kompetencia (príp. dodržiavanie predpisov) je transformovaná do vzťahu a konania viery.

Prvým krokom k zabezpečeniu toho, aby supervízia bola skutočne pastorálnou supervíziou v pravom zmysle slova, je presiahnutie obyčajnej kompetencie.

2. Od cieľov k nádeji – supervízia sa stáva pastorálnou rozširovaním cieľov tak, aby ich výslednou podobou bola nádej. Pri prvom stretnutí supervízora a super vidovaného, v rámci ktorého vytvoria pracovnú alianciu formalizovanú v dohode, je stanovenie cieľov veľmi dôležité. Stanovené ciele nás však nedostanú tak ďaleko ako nádej. Kresťanská nádej je centrom života, smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, svetlom, ktoré prišlo na zem. Supervízia sa stáva pastorálnou vtedy, keď zjavenie Ježiša Krista, svetla a Božieho života žiari v dezorientácii a dezilúzii, ktoré super vidovaný prináša na supervízne stretnutie. Kde ľudský úspech a ciele sú neisté a zlyhávajú v dôsledku zla a utrpenia, Kristus je zdrojom skutočnej nádeje, ktorá ukončí utrpenie človeka a znova mu dá radosť.

3. Od empatického porozumenia k zmierujúcej láske – supervízia sa môže stať pastorálnou aj tým spôsobom, že empatia (príp. porozumenie) sa stane zmierujúcou láskou. Empatia je v 21. storočí tak všadeprítomná, že spochybnenie jej hodnoty či platnosti znamená vyvolať podozrenie, že chýba nám samým. ⁵³ Existuje však odôvodnená kritika niektorých bežných predpokladov, že je síce chápaná vo význame cítenia s druhým človekom, ale v prípade erózie empatie môže ľahko nastať stav nadmerného privlastnenia si cudzej ľudskej skúsenosti a popretia jej odlišnosti a kontinencie.⁵⁴ V duchu kresťanského realizmu je nevyhnutné pripustiť, že niektoré ľudské vzťahy začínajú nedorozumením, nedostatkom empatie, niekedy až nepriateľstvom, preto vzťahy medzi ľuďmi potrebujú zmierujúcu lásku, ktorá vie človeka zasiahnuť hlbšie ako empatia

a porozumenie.⁵⁵

Uvedené kresťanské cnosti – viera (vernosť), nádej a (zmierujúca) láska rozširujú a prehlbujú existujúce prístupy k supervízii, ktoré sú zamerané na kompetencie, ciele a empatiu.⁵⁶

Efektívna pastorálna supervízia uznáva, že dary služby sú pokladmi, ktoré sú uschovávané v krehkých nádobách. Pomáha tým, ktorí slúžia, aby tieto dary zdieľali čo najštedrejšie a najzmysluplnejšie. Supervízia vyzýva k aktívnemu a živému dialógu medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, ktorý je vyjadrený pomocou skratky MAP:

• M ako motivácia;

• A ako aktuálna prax;

• P ako potenciálna prax.

MAP rovnako ako aj stanovenie cieľov supervízie pomáha supervízorovi a super vidovanému nadviazať vzťah pomocou dialógu, pretože super vidovaný môže vyjadriť svoje pohnútky k výkonu povolania, doterajšie skúsenosti vo svojom povolaní, čo supervízorovi umožňuje reflektovať súčasnú prax super vidovaného.⁵⁷

Centrálnym zámerom supervízie je pomôcť k optimálnemu fungovaniu pastora, kňaza či pastoračného pracovníka. Za účelom priblíženia sa k tomuto zámeru sa v supervízii kladie dôraz na učenie. Proces učenia je vždy prepojený s prácou super vidovaného, jeho vzťahom s jednotlivcami, ktorým slúži, a jeho osobou. Je to práve super vidovaný, ktorý do supervízie prináša svoj pracovný materiál a tým determinuje kontext supervízie. Supervízia chce, samozrejme, super vidovanému poskytnúť aj podporu či príklady dobrej praxe, ale to sa však deje popri učení sa zo skúsenosti. Prvým krokom v procese učenia sa zo skúsenosti je samotná skúsenosť, konanie a praktický zážitok. Druhým krokom je zastavenie sa pri tomto zážitku, ktoré predstavuje nielen reflexiu, ale aj opätovné prežitie konkrétnej udalosti. Tretím krokom je uvedomenie si, čo sa vlastne stalo počas stretnutia, čo priniesol do stretnutia sám super vidovaný a aký to malo význam. V tomto kroku super vidovaný integruje svoju vlastnú skúsenosť do rozvoja svojho profesionálneho konania. Posledným krokom je spoznanie nových možností konania. Super vidovaný na základe predošlých krokov nielen reflektuje svoju vlastnú skúsenosť, ale zároveň získava rozsiahlejšiu perspektívu, lepšiu pripravenosť na podobné situácie, s ktorými sa môže stretnúť vo svojom budúcom praktickom živote.⁵⁸ Je dôležité, aby v pastorálnej supervízii supervízor vychádzal z predpokladu, že osobný život a učeníctvo super vidovaného sú prepojené, a preto je nevyhnutné, aby super vidovaný bol schopný priniesť na supervíziu všetko, čo má vplyv na jeho pracovný život. Supervízorovi však musí byť jasné, že jeho úlohou je pracovať s osobnými a spirituálnymi záležitosťami super vidovaného len v prípade, ak majú dopad na jednotlivcov s ktorými supervidovaný pracuje.⁵⁹ Od supervízora sa očakáva, že bude schopný pracovať s každým „materiálom“, ktorý super vidovaný do supervízneho procesu prinesie takým spôsobom, ktorého výsledkom bude profesionálny rast super vidovaného. Proces učenia v supervízii by mal teda viesť k integrácii super vidovaného na dvoch úrovniach, a to na jednej strane na úrovni pocitov, myslenia a konania, aby super vidovaný poznal sám seba, vedel kým v skutočnosti je, poznal ako ho vnímajú ostatní, na strane druhej na úrovni super vidovaného ako osoby a jeho profesionálnej roly.⁶⁰

PhDr. Jana Vrťová

Katedra Teológie a Katechetiky

Pedagogická Fakulta Univerzita Mateja Bela

Ružová 13

974 01 Banská Bystrica

Teologický časopis, ROČNÍK XIX, 2021, ČÍSLO 2, str 37-