Psychologička Bieščad Vindišová a kňaz Buc
Aby sme dokázali odpustiť, musíme sa vedieť nahnevať (+ video)
Veriaci ľudia majú problém nahnevať sa, lebo to považujú za hriech, upozornili odborníci počas diskusného Večera s Postojom.
Foto: Postoj/Pavol Rábara
Aby človek dokázal odpustiť, potrebuje najprv pomenovať, kto a ako ho zranil, a niekedy sa musí aj nahnevať. Odpustenie neznamená automaticky zmierenie sa a zabudnutie na krivdu.
Aj o týchto témach hovorili psychologička Jana Bieščad Vindišová a katolícky kňaz Ján Buc počas Večera s Postojom v Bratislave.
Psychologička a psychoterapeutka Bieščad Vindišová na úvod debaty prezradila, že sa v praxi často stretáva s ťažkosťou odpustiť ľuďom, ktorí niekomu veľmi ublížili. Podľa nej ľudia na Slovensku niekedy nemajú pomenované, že „môj problém je, že neviem odpustiť“.
Psychologička poukázala na to, že veriaci ľudia neraz majú problém nahnevať sa, lebo to považujú za hriech. No ak má niekto hlbšie zranenia alebo mu niekto veľmi ublížil, tak na proces odpustenia sú dôležité viaceré kroky.
Najprv si treba priznať zranenie, potom sa rozhodnúť odpustiť, potom nastupuje tzv. pracovná fáza, precvičovanie a potom nasleduje samotné odpustenie. „Dávam aj námet na predsavzatie: pomenovať si, že sa hnevám,“ radí.
Musíme pomenovať zranenie, aby sme mohli odpustiť
Problémom podľa psychologičky je, že ľudia sa niekedy nechcú nahnevať na svojich blízkych, zvlášť možno na rodičov.
„Príde človek, ktorý je nahnevaný na seba, že sa mu nedarí, cíti sa nehodný, zlý, zhrbený. Potom sa začneme rozprávať o živote a povie, že zažil brutálne emočné, zlé fyzické veci od rodičov. A má v sebe, že sa nesmie hnevať na rodičov, nedokáže povedať, že sa hnevá, odpustenie tak nie je pre neho téma. Dôvodom je, že sa nedokáže hnevať,“ približuje psychoterapeutka.
„Kde nie je hnev a pomenovanie zranenia, nie je čo odpúšťať. Niekedy sa dlho dostávame do kroku nahnevať sa, potom prichádza rozhodnutie odpustiť spontánnejšie, viem, čo musím pustiť z rúk,“ dodáva.
Kňaz Ján Buc hovorí, že aj v Biblii sa píše: hnevajte sa, ale nehrešte. „Hnev môžem prejaviť, pretože je to prirodzená emócia. Hriech spácham, až keď v hneve ublížim,“ vysvetlil.
Bieščad Vindišová poukázala aj na ďalšie riziko potláčania hnevu. „Keď potláčam hnev, mám celú škálu psychosomatických emócií, celé telo sa pripravuje akoby na boj, a keď to nedám von, telo bojuje potom proti vlastným orgánom. Niekedy príde človek so zdravotnými ťažkosťami a zistím, že sa hnevá. Treba si priznať, že sa hnevám, a tak môžem odpúšťať a nie naopak.“
Odpustenie nie je zmierenie
V diskusii zaznela aj otázka: Čo ak chcem odpustiť, ale nedokážem sa s človekom, ktorý mi veľmi ublížil, stretnúť a podať mu ruku? Psychoterapeutka poukázala, že sú prípady, keď nie je žiaduce, aby sa človek stretol s niekým, kto mu ubližoval.
„Odpustenie nie je zmierenie, že si podáme ruky. Možno vo vzťahu, kde manžel týral ženu, odpustenie neznamená, že sa k nemu vráti,“ spomenula príklad.
Podľa Bieščad Vindišovej potom príde fáza, keď človeku, ktorý mi ublížil, prajem dobre, aj keď je tam niečo emočné zle, ale nemôžem emóciu potlačiť.
Odpustiť neznamená, že na krivdu, ktorá sa stala, musíme zabudnúť. Podľa hostí diskusného večera si ľudia často myslia, že keď nedokážu na nejakú zlú vec zabudnúť, tak neodpustili. „Ak odpustím, nemusím zabudnúť, budem si to pamätať, ale prajem mu dobro, hoci sa zariadim tak, že mi ublížil,“ hovorí Vindišová.
V praxi to znamená, že niekedy sa s tým človekom nebudem stretávať ani sa s ním kontaktovať, ale vo vnútri mu napriek všetkému prajem dobro. „Ak je človek zranený príliš, niekedy mu takéto stretnutie môže ublížiť, je to vec srdca. Musíme niekedy ľudí učiť, že možno je čas, aby nenavštevoval rodičov, ak mu ubližujú, zraňujú ho,“ vravela psychologička.
Foto: Postoj/Pavol Rábara
Kňaz Ján Buc prirovnal odpustenie k oslobodeniu sa z nejakého zviazania. Pripomenul aj evanjeliové podobenstvo, kde sluha dlhoval pánovi desaťtisíc talentov, ktoré nedokázal splatiť.
Keďže nemal danú dlžobu z čoho vrátiť, pán sa rozhodol predať jeho deti, ženu a všetko, čo mal. Sluha sa hodil pánovi k nohám a prosil ho o zhovievavosť. Pán sa nakoniec rozhodol sluhu prepustiť a dlh mu odpustil. Hneď nato však sluha stretol na ulici chudáka, ktorý mu dlhoval sto denárov. Odmietol mu ich odpustiť a vrhol ho do žalára.
Keď sa to dopočul pán, veľmi sa rozhneval a nespravodlivého sluhu vydal mučiteľom. Ján Buc hovorí, že táto veta z evanjelia ho vystrašila, lebo podobenstvo sa končí slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“
„Normálne som sa vyľakal, že Boh má vydá mučiteľom. Potom som si uvedomil, že to nemusí robiť Boh, ale ja sa sám vydám mučiteľom, ak neodpustím. Nevstúpim do odpustenia a vydávam sa mučiteľom, ktorí ma môžu trýzniť,“ zamyslel sa kňaz s tým, že u ľudí, ktorí neodpustia, sa to prejavuje aj na ich tele a zdraví.
Buc však dodáva, že si je vedomý toho, že sú veci, ktoré je len veľmi ťažké odpustiť.
23:35
Hriech či emócia? Hnev je ako nabitá zbraň, musí vystreliť. Otázka je, koho alebo čo trafí
„Hnev je dar Boží, je to energia, ktorú máme na to, aby sme riešili vzniknutý problém,“ hovorí predstavený saleziánov Peter Timko.
Zástupca šéfredaktora denníka Postoj Imrich Gazda položil kňazovi následne otázku, či by dostal rozhrešenie, ak príde k nemu do spovednice s tým, že sa na niekoho hnevá a nedokáže mu odpustiť, aj keby možno chcel.
„Ak si prišiel do spovednice, vieš, že si urobil niečo zlé, si zranený, no už len tým, že si prišiel, riešiš to, robíš pokánie, ukazuješ, že ti to je ľúto,“ reagoval Buc, ktorý v takomto prípade tento stav nepovažuje za prekážku v udelení rozhrešenia. Podľa neho človek v spovedi vyjadruje, že sa chce polepšiť a je mu ľúto, čo urobil. „Nesľubujeme v spovedi, že už budeme svätí,“ vravel.
Viac si z našej diskusie môžete pozrieť vo videu alebo vypočuť v podcaste. Dozviete sa aj to, prečo niekedy ľudia nevedia odpustiť sami sebe aj prečo sú Vianoce pre niektorých ľudí emočne veľmi náročné.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.