Psychologička o sebahodnote Ak si nepripustíme neúspech, nikdy skutočne nespoznáme svoje mantinely
So psychologičkou Oľgou Gajdulovou o tom, ako sa tvoria zdravé osobné hranice.
Zuzana Hanusová
Foto: Postoj/ Ľubo Bechný
Hovorí o tom, že téma sebahodnoty mala byť spoločensky viac v popredí, pretože s ňou majú problém stredná i mladšia generácia Slovákov, a prečo je to vedomá práca na sebe, ktorú treba cielene pestovať.
„Ak dlhodobo prekračujeme svoje hranice, tak sa opakovane dostávame cez svoju nosnosť a nachádzame sa tak v energetickom deficite, čo spôsobí, že sa časom veľmi ľahko vyčerpáme. Máme pocit, že robíme hodnotné veci, ale v podstate ideme proti sebe,“ hovorí pre Postoj psychologička Oľga Gajdulová.
Absolvovala výcvik v existenciálnej analýze a logoterapii v pražskom inštitúte SLEA. Pôsobí v Považskej Bystrici v Centre celého človeka ENOIA, kde poskytuje psychologickú starostlivosť najmä dospelým klientom.
Ako sú na tom Slováci s vnímaním svojej sebahodnoty?
U Slovákov strednej a staršej generácie si všímam jeden trend, že ide o ľudí, pri ktorých sa v minulosti málo nahliadalo na ich individualitu zo strany ich rodičov.
Uvediem príklad, ak malo dieťa nejaký talent, napríklad na šport, často sa dialo, že rodičia ho zapísali na niečo iné, napríklad na klavír, lebo mali pocit, že to je kultúrnejšie, alebo z dôvodu, že sýtili takto svoju nenaplnenú túžbu a syn to potom osem rokov pretrpel. Prehliadanie osobitosti jednotlivca tu bolo bežné, čo vnímaniu sebahodnoty, samozrejme, nepomáha.
Naopak, súčasní adolescenti či mladí dospelí, ktorí ma vyhľadajú, majú už iný vzťah s rodičmi, je oveľa transparentnejší a otvorenejší ako kedysi. Na individualitu dieťaťa sa už dnes nahliada oveľa viac.
Takže mladí sú už na tom lepšie?
To by som nepovedala. Do popredia totiž stále viac vystupuje problém hyperprotektívnej výchovy. Matky a otcovia sa starajú o dieťa až do takej miery, že je z toho až opičia láska, sú naň priveľmi upnutí. Nedovolia, aby dieťa zažilo neúspech, čo budovaniu sebahodnoty rovnako neprospieva.
V čom konkrétne?
Dieťa musí zažiť aj neúspech, aby ho vedelo prijať a integrovať do svojho prežívania. Ak je dieťa len chránené pred bolesťou, zlyhaním, tak si nevytvorí primeraný obraz a vzťah k sebe. Podstatné je poznanie vlastných limitov a hraníc, vlastnej nosnosti pri záťažových situáciách, aby som svoje obmedzenia vedel prijať.
To súvisí aj so zdravou sebareflexiou. Ak však dieťa vedieme štýlom, aby náhodou nenarazilo na svoj mantinel či neúspech, tak ono ani nemá priestor okúsiť svoj limit, spracovať ho a prijať.
Foto: Postoj/ Ľubo Bechný
Nezamieňa si veľa ľudí sebahodnotu so sebavedomím a tým pádom má pre mnohých aj negatívnu konotáciu?
Určitá vyváženosť medzi nimi je, ak by sme pridali prívlastky zdravé sebavedomie a zdravá sebahodnota.
Sebavedomie si viac spájame s vonkajším svetom, s tým, ako sa človek správa navonok, sebahodnotu skôr s tým vnútorným. Ak je sebavedomie neprimerane veľké, tam môžeme hovoriť až o egoizme, čo má negatívnu konotáciu.
Sebahodnota znamená to, že sám seba prežívam ako cenného a jedinečného, je orientovaná dovnútra. V tom je asi hlavný rozdiel. Človek, ktorý pozná svoju cenu, pozná i svoje hranice a limity, vie ich prijať a v ideálnom prípade aj zintegrovať. Pozná sám seba a svoju jedinečnosť si váži. Stačí mu byť sám sebou, a tak nepotrebuje súperiť alebo porovnávať sa. Je si vedomý svojich možností, ale zároveň neobmedzuje svojím konaním druhých, je slobodný. Naproti tomu egoizmus je spojený s napätím, so vzťahovačnosťou a buduje v nás neslobodu.
Problém je, že mnoho ľudí sa nepozná celistvo. Často sa s tým stretávam aj u veriacich.
Ako to myslíte?
Zvyknem to vysvetľovať tak, že človek má tri spojené nádoby, o ktoré sa musí starať a napĺňať ich, aby v živote dobre a zdravo fungoval. Jednou z nich je spirituálna a práve tá je u veriacich ľudí prirodzene v popredí.
My však máme zároveň aj nádobu vzťahovú a telesnú. Niekedy zabúdame, že sa pohybujeme v tomto časopriestore a nemôžeme zdravo fungovať, keď tieto nádoby nenapĺňame rovnomerne.
Ak napĺňame len jednu nádobu, nemôžeme sa rozvíjať harmonicky. Do vzťahovej patrí to, aké máme vzťahy k druhým, ale aj to, aký je náš vzťah k sebe samému. Do telesnej patrí okrem iného aj zdravá životospráva či starostlivosť o svoje telo. Práve túto poslednú nádobu zvykneme podceňovať, lebo ju považujeme za menej významnú, ale nie je to tak. Všetky tri sú rovnocenné.
Medzi kresťanmi sa prirodzene stále zdôrazňuje, že máme žiť pre druhých, vychádzať zo seba, obetovať sa. Sme teda obzvlášť rizikoví v uvedomení si vlastnej sebahodnoty?
Môžeme mať tieto tendencie, ale sú falošné. V Písme sa tiež spomína: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ My sa však často zasekneme len pri tom prvom: „Miluj svojho blížneho.“
Ako môžem mať zdravý vzťah k druhým, keď nepoznám sám seba alebo sa dokonca nemám rád?
Foto: Postoj/ Ľubo Bechný
Čo je hlavný dôvod, prečo je potrebné sebahodnotu vedome pestovať?
Zdravá sebahodnota, teda cena seba samého, je úzko prepojená so sebapoznaním. Bez sebapoznania, teda vnímania seba v prijatí, aký som, čo sa mi páči, aké mám silné stránky, ale aj limity a nedostatky, sa pri formovaní vlastnej sebahodnoty nezaobídeme.
Nemôžem poznať svoju hodnotu, ak sa nepoznám. Ak nepoznám svoju nosnosť, mám automaticky tendenciu ju prekračovať. Ideme za svoje limity a veľmi ľahko tak dospejeme k vyhoreniu.
Poznať svoje hranice nám pomáha poznať svoju hodnotu a zároveň nás aj chráni pred vyčerpaním. Moja cena nezávisí od môjho výkonu. K tomu je však potrebné urobiť aktívne vedomé kroky.
V praxi sa často stretávam s tým, že ľudia sa zapália pre dobré a hodnotné veci, ale nevedia hovoriť nie pri silnejúcom tlaku požiadaviek. Každý by mal poznať, čo je jeho osobné maximum, v ktorom sa dáva. Prirovnala by som to k autu. Ak by sa trabant snažil ísť 130-tkou, asi by to nedopadlo dobre. Musíme sa prispôsobiť svojej miere únosnosti.
Vy ste zo svojej psychologickej praxe zistili, že téma sebahodnoty sa často ukáže práve pri problémoch s vyhorením. Prečo práve vtedy?
Téma poznania, prijatia a zinetgrovania vlastných limitov je súčasťou vnímania sebahodnoty. Ak nie je, ľahko sa potom stane, že človek v tom, čo vykonáva, neberie vážne vlastné vnútorné prežívanie.
Ak dlhodobo prekračujeme svoje hranice, tak sa opakovane dostávame cez svoju nosnosť a nachádzame sa tak v energetickom deficite, čo spôsobí, že sa časom veľmi ľahko vyčerpáme. Máme pocit, že robíme hodnotné veci, ale v podstate ideme proti sebe.
Niektorí ľudia sa potom dostanú do stavu, že už ďalej nemôžu. Niektorí uvedomelejší si to uvedomia skôr, ale mnohí ku mne prichádzajú až v momente úplného vyhorenia, keď už vôbec nevládzu pokračovať v dovtedajšom nastavení.
Ak však klient nemá dostatočne podporné prostredie a je neustále vystavovaný tlaku požiadaviek okolia, aký by mal alebo nemal byť, vtedy je cesta k vnímaniu vlastnej ceny veľmi náročná.
Často sú to práve sedenia u psychológa, kde prvýkrát zažije miesto bez nároku na to napĺňať, čo chcú „tí vonku“, a tam niekde sa časom ukáže priestor pre vnímanie seba a svojej hodnoty v prirodzenom svetle.
Opakovane hovoríte o poznaní svojich hraníc. Každý ich má však pravdepodobne iné. Ako človek má vôbec spoznať svoje hranice, keď k tomu v detstve nebol vedený?
Skutočne rodičia môžu v téme sebahodnoty detí veľa ovplyvniť, lebo dieťa zrkadlí reakcie rodičov. Ak rodičia na dieťa pozitívne reagujú, len keď vyloží umývačku alebo si urobí domáce úlohy, dieťa z toho vyčíta, že hodnotu v očiach rodiča má len vtedy, keď plní požiadavky.
Keď však už rodičia nemajú priestor porozprávať sa s dieťaťom o nejakom článku alebo filme, vypočuť si jeho názor, venovať mu čas bez nutnosti výkonu, tak dieťa si zdravé vnímanie vlastnej hodnoty nevytvorí.
Dieťa cíti prázdno a zrkadlí to, že má hodnotu len pri nejakej aktivite. Ako dospelý človek potom žije len funkčný život, svoju hodnotu odvádza od svojho výkonu. Svoje vnútorné bohatstvo má v podstate závislé od požiadaviek vonkajšieho sveta.
Ako dospelí na tom však vieme pracovať. Predstavme si tú prácu ako návštevu galérie, v ktorej nechávame na seba pôsobiť rôzne výtvarné diela. Pristavíme sa pri obraze a vnímame, čo sa nám na ňom páči alebo naopak. A celkovo vnímame, čo nás oslovilo, čo to robí s naším vnútrom. Pri každom diele môžeme ostať rozlične dlhý čas.
Rovnako môžeme postupovať v jednotlivých životných situáciách, skúmať, čo s nami robia, ako na nás pôsobia, a tým sa poznávame, hľadáme osobné hranice, svoju nosnosť. Je však potrebné dopriať si v jednotlivých situáciách čas na zamyslenie. Aby náš život neplynul len ako reakcia na to, čo sa aktuálne okolo nás deje, na konanie ostatných.
Foto: Postoj/ Ľubo Bechný
Spoločnosť môže ako prínosnejších, uvedomelejších, usilovných vnímať ľudí, ktorí dávajú v práci, v rodine maximum. Takýchto ľudí dokonca oceňujeme, lebo robia viac ako ostatní, vedia sa obetovať. Naopak, na tých, ktorí si určia jasné hranice a vedia povedať nie, sa pozeráme podozrievavo a máme ich za lenivých.
Otázkou však je, čo je maximum dávania. Pre rozvoj dieťaťa je rovnako dôležité vidieť u svojich rodičov ako bezpodmienečné darovanie sa, tak rovnako je dôležité vnímať, že rodič svojimi postojmi ukazuje určité hranice (v nosnosti, osobných hodnotách, postojoch), a to je formujúce pre ďalší rozvoj.
Keď človek nepozná mieru, nevie, kde sa má zastaviť, aby načerpal, aby si oddýchol, tak v podstate nepozná svoju hodnotu. Hoci môže pôsobiť akoby zrelšie, usilovnejšie.
Nemôžu sa skutočne leniví ľudia ľahko skryť za to, že si stanovujú svoje hranice?
Stačí si všímať, ako ten človek pôsobí. Hranice u lenivca vedú skôr k osobnej stagnácii ako k sebarozvoju a flexibilite. Ak nám niekto opakovane odmieta nejakú činnosť, ale chýba mu iskra v práci a nechce nikdy s ničím vyniknúť, tak máme zrejme do činenia s človekom, ktorý nemá potrebu sa ďalej rozvíjať.
Ak však niekto je sám sebou, jeho slová sú v súlade s jeho činmi, prácou, ale má seba v dohľade, nestratil kontakt sám so sebou, tak je to človek, ktorý pozná svoje hranice i svoju cenu. V takom prípade aj akosi prirodzenejšie prijmeme, keď nám odkomunikuje, že po piatej už neodpovedá na maily alebo cez víkend nedvíha pracovné telefonáty. Taký človek však vie urobiť aj niečo navyše na úkor seba, hoci v inej chvíli vie povedať jasné nie.
Toto však neplatí len v práci, ale napríklad aj v rodine. Majú s tým problém napríklad mnohé mamičky, ktoré sa naraz starajú o svoje deti i starnúcich rodičov. Mali by však myslieť na seba, aby vedeli dlhodobo uniesť tú záťaž a mať aj radosť zo života. Mali by si vytvoriť pravidelný priestor pre seba, kde môžu načerpať energiu.
Dnes je však sebapoznávanie a stanovovanie si hraníc pomerne rozšíreným moderným fenoménom, často však potom v komunitách čelíme tomu, že je ťažké nájsť jednotlivcov, ktorí si vyhrnú rukávy pre dobrú vec alebo pre dobrovoľníctvo, lebo každý si prísne stráži svoje limity. Nevedie nás toto venovanie sa sebe samým aj k istej pohodlnosti?
Pravdou je, že hoci je tlak na výkon dnes naozaj veľký, ľudia majú aj veľa možností na výber aktivít. Už aj deti majú štyri krúžky týždenne. Ľudia sú dnes viac vyčerpaní, lebo aj ponuka aktivít je väčšia, než tomu bolo v minulosti. Keď sa od nich žiada, že majú urobiť niečo navyše, už na to jednoducho nemajú kapacitu.
Na druhej strane si všímam aj oveľa väčšiu mieru prokrastinácie. Sme zasadení v dobe, keď nevieme primerane narábať s internetom. Naši rodičia nás to nenaučili, lebo sme prvá generácia, ktorá sa s tým musí sama vyrovnať. Nezostáva nám už čas, aby sme ho venovali sami sebe alebo dobrovoľníctvu, čo je škoda. Musíme sa naučiť hľadať v tom rovnováhu.
https://www.postoj.sk/154233/ak-si-nepripustime-neuspech-nikdy-skutocne-nespozname-svoje-mantinely
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.